sobota, 31. marca 2012

Everything about you 5

Ráno ma na tvári pošteklili slnečné lúče. Pretrela som si oči a opatrne pozrela na hodiny. Bolo pol deviatej a mne sa už nechcelo spať. Celý týždeň sa teším na to, ako budem spať doobeda a to blbé slnko ma zobudí. Vstala som z postele a hmatkala vedľa seba. Nikto tam neležal. Zrejme sa mi zase snívalo niečo v zmysle, že neležím sama. Ale našťastie si nič nepamätám.
Išla som potichu do kuchyne, aby som nezobudila rodičov, ktorý ešte spali. Urobila som si kakao a sadla si pred telku. Ako klasicky, nič tam nedávali. Tak som si pozrela Svet Elmo a vopchala sa naspäť do postele. Na uši som si nasadila slúchadlá a snažila sa ešte zaspať. No v tom mi zapípala SMSka.
Ahoj, máš na dnes nejaké plány? Myslel som, že by sme mohli niekam ísť. Nie ako rande, ale ako kamaráti. Teda ak chceš. Zavolaj. Samo
Ísť, neísť. To je otázka. Ale vyvetrať by sa nebolo odveci. No to by mi nemohol skrížiť plány telefonát.
"Stephanie? Okamžite musíš prísť do ateliéru!" povedal Mike do telefónu a ja som sa ani nestihla opýtať načo, on už zložil. Tak som sa obliekla do vecí z fotenia, dala sa dokopy, oznámila rodičom, že odchádzam a pobrala sa do ateliéru. Pred ním už netrpezlivo stepoval Mike.
"Vyzeráš úžasne. Ale nemáme čas, poď," povedal a schmatol ma za ruku. Išiel tak rýchlo, že som takmer utekala, aby som ho stihla. Došli sme na parkovisko, kde stála čierna limuzína.
"Nasadaj," začula som povel a okamžite som sa nasúkala na zadné sedadlo. Vyzeralo to tam fakt luxusne.
"Kam to ideme?" opýtala som sa konečne.
"Šéfredaktorka Vogue za pol hodinu pristáva na letisku. Poslal som jej fotky a ona ťa chce vidieť. Ešte dobre, že si sa obliekla tak pekne," povedal zadychčane Mike. Nechápem prečo bol hrozne nervózny. Na letisku chodil hore-dola a ja som myslela, že keď sa nezastaví, jednu mu pribijem. Nie som násilnícka, ale toto ma vie vážne vytočiť.
"Let číslo 365 z Prahy, prilieta za 10 minút. Let číslo 365 z Prahy, prilieta za 10 minút," ozvalo sa z reproduktorov. To už Mike začal nenormálne stresovať. Veď je to len nejaká ženská preboha. A prinajhoršom, čo sa môže stať? Nevytlačia moje fotky, no bože.
Sedela som na lavička a rozmýšľala nad nesmrteľnosťou chrústov, keď ma zrazu z rozmýšľania vytrhol zvuk môjho mobilu.
"Príjem," ozvala som sa.
"Štepi? Ahoj, tu je Samo. Nezavolala si, tak som sa chcel opýtať, či teda niekam pôjdeme."
"Ach, prepáč, zabudla som. Dnes nemôžem. Možno nabudúce. Nehneváš sa?" povedala som do telefónu.
"Jasné, v pohode. A môžem vedieť, prečo nemôžeš?" opýtal sa. Cítila som, že sa ho to nedotklo, tak sa mi značne uľavilo.
"Ech.. No, momentálne som na letisku a spolu s jedným fotografom čakám na šéfredaktorku časopisu Vogue, ak ti to niečo hovorí," uškrnula som sa popod fúzy.
"Čo? To fakt? Načo?" vysypal otázky.
"Pretože.. Porozprávam ti to niekedy, keď sa stretneme. Teraz musím ísť. Prepáč. Ahoj," povedala som a rýchlo zložila, pretože hlas v rozhlase práve oznámil, že lietadlo práve pristálo. Mike chytal infarktové stavy a ja som sa len smiala. No ten smiech ma rýchlo prešiel, keď do haly vstúpila žena, okolo 40, čierne vlasy, prísny pohľad, oblečená akoby práve zišla z móla a mierila k nám. Mike si ju nevšimol a stepoval ďalej. Žena nás obišla bez povšimnutia a kráčala si svojou cestou. Nechápavo som čumela a vtedy ma Mike schmatol za ruku a ťahal opačným smerom od tej ženy.
"Bonjour!" kričal už zdiaľky a ťahal ma ku nejakej mladej žene, okolo 26, v obyčajných rifliach a tričku. Niečo sa tam bavili po francúzsky a potom prešli na angličtinu. Mike nás predstavil a potom sa ďalej bavili o fotkách, o časopise a tak. Raz za čas sa ma niečo opýtali a tak som odpovedala. Potom sme s Mirandou, tak sa šéfredaktorka volala, išli na hotel, aby sa mohla ubytovať a išli sme na obed. Tam som si s ňou celkom dobre pokecala. Povedala, že sa jej moje fotky veľmi páčili a bola by rada, ak by som pre časopis fotila častejšie. Chcela som namietať, že mám školu a všetko okolo toho, ale než som stihla niečo povedať, pokračovala s tým, že by som fotila tu a s Mikeom. To mi celkom vyhovovalo tak som súhlasila. Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali o všetkom možnom a odišli sme preč. Domov som prišla niečo po ôsmej a najviac som sa potešila, keď som si z nôh vyzula tie odporné opätky. Nie že by boli nepohodlné, chodilo sa mi v nich dobre, no nebola som na ne navyknutá, tak ma z nich boleli nohy. Ale chce to len cvik. Ešte som kúsok poklebetila s rodičmi, oznámila som im o ďalších foteniach a ľahla si do postele. Zaspávala som s myšlienkou, že by som konečne mohla spať až doobeda...

piatok, 30. marca 2012

Everything about you 4

Keď som doma zložila všetky tašky s vecami čo na mňa povešal Mike, mama ma skoro zabila. Myslela si, že som bola v obchodoch a nakupovala. Zabralo mi vysvetliť jej, že tie šaty sú z fotenia a že som si ich mohla, alebo skôr musela, nechať. Veci som si vyložila do skrine a hodila sa s laptopom na posteľ. Nemienim zase spať celý večer. Tak som si zapla twitter a klasicky skontrolovala všetky tweety 1D. Nikto tam nebol, tak som laptop vypla a spod postele vyhrabala nejakú knihu. Tak som sa začítala, že som na hodiny pozrela až keď som ju dočítala. Bolo okolo polnoci, tak som si z tváre zotrela zvyšky toho sajrajtu a išla som spať.
   Ráno som sa zobudila asi 5 minút pred budíkom. Vďakabohu sa mi nič nesnívalo, takže ma čakal celkom pekný deň. Aspoň dúfam. Obliekla som sa a pomalým krokom sa vybrala do ateliéru. Dnes ma vonku nikto nečakal, zrejme si mysleli, že trafím sama. Pokúsila som sa o to, a vyšlo to! Došla som presne tam, kde som mala.
"Dobré ránko," pozdravila ma Phoebe a objala ma.
"Stephanie, pôjdeme niekam von, kde sa bude lepšie rozmýšľať, môže byť?" povedal Mike a klasicky ma pozdravil. Iba som prikývla a vybrali sme sa do neďalekej kaviarne.
Keď  mi ukazoval tie fotky, nemohla som uveriť, že som na nich naozaj ja. Vyzerala som tak pekne. Priam dokonalo.
"Už ste ich retušovali?" opýtala som sa pri jednej fotke, na ktorej som sa na seba vôbec nepodobala. Mike len pokrútil hlavou. "Neretušovali sme a ani sa nechystáme. Takto je to perfektné. V redakcii z teba padnú na zadok," uškrnul sa. V kaviarni sme sedeli asi tri hodiny a potom ma poslal domov.
  Do školy sa mi trepať nechcelo, tak som sa doma prezliekla do šiat zo včera a vybrala sa do kina.
  "Štepíí!" zakričal na mňa niekto, keď som sa chystala vojsť do kinosály. Otočila som sa a nestál tam nik iný, ako Samko.
"Ach, ahoj," usmiala som sa.
"Ahoj. Na aký film ideš?" opýtal sa.
"Žena v čiernom," odpovedala som jednoducho.
"Môžem sa pridať?" opýtal sa opatrne a ja som prikývla. Spoločnosť na horore nikdy nezaškodí. Ešte keď je to pekný chalan...
   Počas celého filmu som len nadávala, aká som hlúpa, že som sa tu trepala. Mala som ísť na komédiu.  Taktiež som Samkovi celý čas drvila ruku, keďže niektoré scény boli fakt brutálne. Ale bolo už aj horšie, pomyslela som si. Keď film skončil, vyšla som zo sály so širokým úsmevom. Akoby som sa neviem koľko smiala.
So Samkom som sa rozlúčila, nemala som náladu s niekým kecať a tak som sa radšej vybrala domov.
Tam, ako inak, nikto nebol a v telke zase nič nedávali. Toto je na porazenie, zanadávala som v duchu a hľadala korčule. Dávno som na nich nejazdila, a teraz je vhodný čas prevetrať ich. Vybehla som von na také dve hodinky a keď som sa vrátila, mamka už robila obed.
"Hmm, vonia to výborne," zanôtila som hneď ako som vošla do bytu.
"Francúzske zemiaky," odpovedala mamka z kuchyne. Oblizla som sa a išla odložiť korčule. Chvíľu po mne sa vrátil aj ocko, tak sme sa naobedovali všetci spolu. Zbožňovala som, keď sme všetci sedeli za jedným stolom a rozprávali sa o našom dni. Porozprávala som im podrobne o fotení, o Mikeovi aj o tom, ako som dnes bola v kine. Samka som z rozprávania radšej vynechala, nepochopili by to.
"A čo urobíš s peniazmi, ktoré dostaneš?" opýtal sa ocko.
"Nad tým som ešte nerozmýšľala," priznala som. "Ale mohla by som, ak by ste mi to teda dovolili, ísť na nejaký výlet."
"S kým?" opýtala sa ihneď mamka.
"Sama?" opýtala som sa s nádejou.
"A kam by si chcela ísť?" mal poslednú otázku ocko. Odpovedala som mu a oni na počudovanie súhlasili. Sprvu boli proti, veď som tam ešte nikdy nebola, a veľmi sa im nepáčilo, že by som mala ísť na neznáme miesto sama, ale nakoniec sa mi ich podarilo presvedčiť.
"Ale pôjdeš, až keď skončí školský rok," podotkla mama snažiac sa zachovať si rodičovskú zodpovednosť.
"To je jasné, skôr by som ani nešla," usmiala som sa.
"A na ako dlho pôjdeš?"
"Ešte neviem," povedala som.
   Po výbornom obede, alebo skôr večeri, som sa naložila do vane a relaxovala som. Potom som sa obliekla do ružového pyžamka s medvedíkmi, zababušila sa do periny a zaspala...

štvrtok, 29. marca 2012

Everything about you 3

V prvom rade chcem poďakovať za 200 zobrazení blogu :) za taký krátky čas som to vážne nečakala :) veľmi si to cením :)

"Stephanie? Stephanie!! Si v poriadku?" kričal na mňa niekto. Otvorila som oči a nado mnou sa skláňal pár modrých kukadiel.
"Ach, už som si myslel, že sa nepreberieš. Ja toho Stylesa zabijem. Ako ťa mohol tak vystrašiť?!"
"Niall.. Dones.. Mi vodu.. Prosím," povedala som pošepky. Vyskočil ako raketa a utekal do kuchyne. Opatrne som sa chcela postaviť, no nedarilo sa mi to.
"Preboha, prestaň! Ostaň ležať, ja ti pomôžem!" kričal Niall. Rýchlo položil pohár s vodou na stôl a opatrne ma zodvihol. Zatvorila som oči, pretože viečka ma nechceli počúvať, a stále padali. 
Keď som sa zobudila, zase som ležala vo svojej posteli v Narnii. Ak neprestanem mať takéto sny, tak niekomu  sa niečo stane, a nebude to pekné, mrmlala som si popod nos keď som sa načahovala za hodinkami. Pozrela som na čísla a zistila, že za minútu by mi tak či tak zvonil budík. Každopádne, tie sny ma štvú, pretože sa nikdy nenaplnia. Ale počkať. Ako mi môže zvoniť budík? Veď keď som si ľahla bolo len sedem večer. Žeby som spala tak dlho? 
It's gotta be yooou, only yoou.. Ach, už zase. Ešteže som už prebratá. Rýchlo som vyskočila z postele a dala sa dokopy. 
"Ocíí?" kričala som, "nevieš, ako sa dostanem do toho ateliéru?" Nadiktovala som mu adresu a on mi stručne vysvetlil, ako sa tam dostanem. Potom som rýchlo zhltla raňajky a utekala za fotografom. Prišla som tam minútu pred ôsmou. Pred ateliérom ma už netrpezlivo čakala Phoebe. Hneď ako ma zbadala, usmiala sa a ťahala ma do maskérne. Zase na mňa nadrbali tonu make-upu a tentoraz ma obliekli do sukne do pol stehien a blúzky. Tie štekle k tomu si mohli vážne odpustiť ak ma ešte chcú vidieť nažive. Vošla som do miestnosti, kde ma včera fotili a od úžasu mi padla sánka. Vyzeralo to tam úplne inak. Biele plátno preč, namiesto neho tam bolo nejaké zelené. Myslím, že to je to také, čo tam graficky dodávajú obrázok.
"Ach, ty už si tu," povedal fotograf a pobozkal ma na ruku. "Ešte sme to tu nedali dokopy, tak sa zatiaľ posaď," povedal a ukázal na stoličku za fotoaparátom. Zelené plátno vyniesli preč a namiesto neho tam dali to biele čo včera.
"No poď, srdiečko," oslovil ma fotograf, ktorý sa volal Mike, teda ak som správne rozumela. Opatrne som prešla pred plátno a on mi diktoval rôzne pózy a výrazy tváre. Potom som sa opäť išla prezliecť do ďalšieho modelu a tak stále dokola. Skončili sme asi o šiestej a ja som sa konečne po dlhom dni obula do svojich vychodených čínov (lacnejšia verzia Converse ak by niekto nevedel. :D). Keď som bola na odchode, dobehol za mnou Mike s nejakými taškami. 
"Počkaj!" kričal na mňa. "To oblečenie v ktorom si fotila, je tvoje."
"To si môžem nechať?" opýtala som sa nechápavo.
"Iste, aj tak by sme to nemali kam dať. Ber to ako príplatok ku honoráru, ktorý dostaneš ak tie fotky vyjdú v časopise," usmial sa Mike a strčil mi tašky do ruky. "Ešte!" skríkol, až som nadskočila. "Bol by som zabudol, zajtra príď zase, vyberieme tie najlepšie, poprípade nejaké dorobíme. Zo školy si vypýtaná, takže tým sa netráp. Prídeš?" Samozrejme som súhlasila a s blaženým úsmevom sa pobrala domov. Po ceste na zastávku som stretla Samka, tak sme sedeli na zastávke a kecali. 
"Prepáč, že som ti nezavolal, ale mali sme návštevu, ktorá odišla až neskoro večer a ja som ťa nechcel budiť," rozprával Samko a ja som sa na neho pripečene usmievala. Bol taký rozkošný. Blonďavé kučierky mu padali do sivých očí, v ktorých som sa topila. Po asi 15 minútach sedenia na zastávke konečne prišla moja električka, tak som sa so Samkom rozlúčila a pobrala sa domov...

Everything about you 2

"Máš veľmi pekné črty tváre. Presne takéto dievča ako si ty hľadám. Nechcela by si nafotiť nejaké fotky pre Vogue? Len do jedného čísla." Usmieval sa a ja som rozmýšľala. "Samozrejme, nebude to zadarmo. Keď tvoje fotky budú dobré, dostaneš honorár približne 1000€. A ak by si sa v redakcii páčila, možno by ťa pozvali na ďalšie fotenia. Tak čo, berieš?"
"Musím sa porozprávať s rodičmi," zamrmlala som.
"Veď priveď aj ich. Ale teraz potrebujem vedieť, či si ty ochotná fotiť."
"Ja to beriem," usmiala som sa, "ale mám otázku."
"Smelo sa pýtaj."
"Budem musieť odcestovať?"
"Ale kdeže, budeme fotiť presne tu. Zajtra nepôjdeš do školy, ale hneď ráno prídeš sem. Tu máš moje číslo," podával mi vizitku, "zavolaj, keď sa opýtaš rodičov. A povedz im, že ak chcú, môžu si ma prísť skontrolovať. A aby mali dušičku na mieste, bude tu asi 10 ďalších ľudí, medzi nimi aj Pheobe." Vyvalila som na neho oči, on na mňa žmurkol a sprisahanecky mi pošepkal: "Aj ja som bol dieťa a viem, akí môžu byť rodičia." 
Usmiala som sa a zbierala sa na odchod, keď ma zrazu zastavil.
"Ozaj, srdiečko, koľko máš vlastne rokov?"
"15," odpovedala som jednoducho.
"To fakt? Vyzeráš staršie. V dobrom samozrejme. A ešte tvoje meno?"
"Stephanie," odvetila som pohotovo. Automaticky som svoje meno poangličtila, pretože slovensky by to nevyslovil.
"Tak sa počujeme Stephanie. Maj sa," povedal a gentlemansky ma pobozkal na ruku.
   Vyšla som z ateliéru a tvárila som sa, že presne viem, kam idem. Nemala som však ani potuchy, kde som. Oproti mne kráčal taký pekný chalan, tak som sa ho 'zo srandy' opýtala, ako sa dostanem na zastávku električky. Neviem akým zázrakom prekukol, že vážne neviem kde som. No bol milý a ponúkol sa, že ma odprevadí.
"Ďakujem," povedala som, keď sme kráčali po chodníku. "Inak ja som Štepi."
"Teší ma, Samo," odpovedal chalan s úsmevom a podal mi ruku.
"Ech, v týchto veciach nie som nejaký dobrý," povedal po chvíľke chôdze Samo, "no chcel som sa opýtať, či by si mi nedala svoje číslo. Alebo aspoň facebook, twitter, alebo niečo také."
"Jasné, dám ti číslo. Kam ti ho môžem napísať?" opýtala som sa potešená, že sa o mňa zaujíma.
"Tuto do mobilu," povedal a siahol do vrecka. "Sakra, ja som ho zabudol doma," zanadával potichu.
"Môžem?" usmiala som sa a zobrala ho za ruku. Z vrecka som vytiahla pero a na dlaň mu napísala číslo.
"Ďakujem. Tak, a sme tu," povedal a díval sa na svoju ruku.
"Ďakujem za dopravu," uškrnula som sa.
"Bolo mi potešením. Rád som ťa spoznal. Môžem ti večer zavolať?" opýtal sa nesmelo a ja som prikývla. Potom ma nemotorne objal a odkráčal preč, keďže mne už išla električka. Otočila som sa za ním a všimla som si, že aj on má hlavu vytočenú mojim smerom. Ešte raz sme sa na seba usmiali a už som sa viezla domov.
   Doma nikto nebol, tak som si zobrala z chladničky obed, vyvalila sa pred telku a čumela na MTV. Hrali nejakú debilinu, tak som si zbehla po laptop a zapla ho. Keď som dvihla zrak od obrazovky, tá divná pesnička končila a išla ďalšia. Hneď som ju spoznala. Bolo to One Thing od One Direction. Telku som vypeckovala najviac ako sa dalo a začala som spievať na plné hrdlo. Moji susedia sa majú fajn, vždy počúvajú dobrú hudbu, či už chcú alebo nie. Keď pesnička skončila, telku som stíšila a celá zadychčaná sa hodila ku laptopu. Asi hodinu na to sa vrátili rodičia, tak som pekne počkala, nech sa najedia, sadnú pred telku a potom ich oboznámim s tým fotením.
"Mami?" začala som opatrne.
"Hm?"
"Dnes sme so školou boli na fotení v ateliéri a fotograf, ktorý nám pomáhal mi povedal, že hľadá typ dievčaťa aké som ja na nejaké fotky do Vogue. Opýtal sa ma, či by som súhlasila s fotením. Ja som mu povedala áno, ale že sa musím opýtať rodičov. Takže dovolíš mi to?" zatiahla som poslednú vetu prosebne.
"Nie je to zlý nápad.. Choď sa opýtať ocka, čo ti na to povie on."
Prišla som za ním do spálne a povedala mu presne to, čo mame.
"Pre mňa za mňa choď. Vieš, že ja proti tomu nič nemám. Ale choď sa opýtať mamy." Skoro ma tam drblo o zem. Ale usmiala som sa a išla za mamkou, aby som jej oznámila, že idem. Nič na to nepovedala, bola zabratá do svojho seriálu, ale som si istá, že ma počula. A aj keď nie, je to už jej problém. Zaliezla som do izby a zavolala fotografovi. Značne sa potešil, keď som mu oznámila, že mi to rodičia povolili.
"Dobre Stephanie, vidíme sa zajtra," povedal a zložil. Ja som sa hodila na posteľ a nejako som zaspala...

streda, 28. marca 2012

Everything about you 1

"Niall? Harry? Kde ste?" hovorila som a hľadal ich po celom dome. Ostatní chalani zmizli niekam preč, ale Niall a Harry ostali so mnou v ich mega obrovskej vile.
"No táák, kde ste? Už to prestáva byť vtipné!" kričala som, keď som schádzala zo schodov. No zrazu ma niekto zozadu nastrašil a ja som sa skotúľala dole.
   It's gotta be yooou, only yooou.. začula som a rýchlo otvorila oči. Ležala som doma, vo svojej posteli, v obyčajnom byte v Košiciach a spieval mi budík.
"Už zaséééé," zafňukala som. "Nabudúce ťa rozbijem. Tiež vieš kedy zazvoniť, debil," rozprávala som sa so stále zvoniacim budíkom a šmarila ho o zem.
"Štefánia, pohni si!!" kričala na mňa mama z kuchyne.
"Už, už. Bože, ja ich raz zabijem keď ich stretnem," mrmlala som si popod nos a narážala tým na chalanov z 1D.
   Do školy som dobehla na poslednú chvíľu, veď ako inak.
"Konečne, už sme mysleli, že neprídeš," povedala polovica spolužiakov, keď som s úsmevom od ucha k uchu vbehla do triedy.
"Tak ma poznáte?" uškrnula som sa. "Nenechala by som vás samých, nebojte sa," smiala som sa a vyvalila sa na stoličku v zadnej lavici. Od dnes som sedela sama, pretože moja spolusediaca, a zároveň najlepšia kamarátka Izy, išla s rodičmi na dovolenku. Do školy sa už nevráti, pretože za dva týždne končí školský rok, a oni sa zdržia trochu dlhšie.
"Štepí!" vykríkol Robo a volal ma, nech si sadnem k nemu. Toho chlapca sa asi nikdy nezbavím, zasmiala som sa v duchu. Chodili sme spolu do škôlky, deväť rokov do školy a aj teraz na strednej sme v jednej triede. 
S úsmevom na perách som sa posadila vedľa neho a kútikom oka som zbadala, ako sa polovica chalanov blažene usmiala. Nechápem ich. Odkedy som prešla na strednú, všetci sa okolo mňa motajú. 
   Hodina prebehla dosť rýchlo, keďže sa už nejako neučíme a väčšinou len kecáme s vyučujúcim alebo medzi sebou. Inak to nebolo ani teraz na angličtine. Máme mladého učiteľa, s ktorým je nenormálna sranda. Dnes nám rozprával nejaké príhody z doby, keď bol na vysokej. Ďalšia hodina bola matika, nejak som ju pretrpela. Celý čas som si čmárala do zošita a z tabule som neopísala ani čiarku. Toľko k práci na hodine, zasmiala som sa pre seba keď sme išli do ateliéru na ďalšiu hodinu. Výtvarnú som nikdy nemala v láske, no na dnes sme si mali priniesť foťáky. Čudovala som sa načo, ale nejako som to neriešila. Učiteľka prišla asi po piatich minútach a povedala nám, že dnes už nebudeme mať ďalšie vyučovacie hodiny, ale že ideme niekam do terénu. Pozrela som na ňu jak na blázna, ale čo už. Ona je učiteľ, zrejme vie čo robí. Aspoň v to dúfam. Išli sme pešo asi 15 minút keď sme došli ku luxusne vyzerajúcej budove. Vošli sme dovnútra a ocitli sa v nejakej modelingovej agentúre. Učiteľka nás vyviedla na poschodie, kde nás čakala nejaká pani. 
"Rozdeľte sa do skupiniek po troch, prosím," povedala ticho a milo sa na nás usmiala. Ja som stála s Robom, tak sme tak ostali a ku nám sa pridal Tomáš. Asi po dvoch minútach keď sa poskladali aj ostatný prišlo asi desať dievčat a každá si zobrala jednu skupinku.
"Ahojte, ja som Phoebe," povedala lámanou slovenčinou. Tipujem, že bude modelka, lebo je hrozne pekná. Tomáš s Robom si takmer oči vyočili. Musela som sa zasmiať ako na ňu zízali. Odviedla nás do nejakej miestnosti a tam nám povedala, že si máme zvoliť, kto z nás bude pózovať. Chalani bez rozmýšľania vyhlásili za modelku mňa, tak mi nič iné neostávalo, len ísť spolu s Phoebe do maskérne. Tam mi na ksicht nakydali asi tonu make-upu a navliekli ma do mini šatičiek. Keď som sa prešla po miestnosti v tých topánkach na obrovskom opätku čo mi nasadili na nohy, skoro som umrela od hanby. 
"To bude dobré," chlácholila ma Phoebe, "budeš len sedieť." Naprázdno som preglgla. Čo so mnou preboha živého budú robiť? Radšej som sa to neopýtala nahlas, nebola som si istá, či chcem poznať odpoveď. Phoebe ma odviedla do ateliéru, kde už čakali Robo s Tomášom spolu s nejakým fotografom. Tí dvaja skoro spadli z nôh keď ma videli. Dopekla, nech tak na mňa nezízajú, hovorila som si v hlave, veď nie som až taká nádherná. Keď ma zbadal fotograf, usmial sa na mňa, podal mi ruku a po anglicky sa predstavil. Rýchlo som sa prepla do anglického módu, aby som mu mohla odpovedať. Bol zjavne potešený, že mu rozumiem, lebo tamtie dve trdlá mu nerozumeli ani pol slova ako ich poznám. Stručne mi vysvetlil, že sme tu vlastne na exkurzii a že hentí dvaja ma budú fotiť. Opýtala som sa ho, čo z toho budem mať ja a on jednoducho odpovedal, že snáď pekný zážitok, nové šaty a profilovku na twitter. To som sa musela zasmiať a on ma už postrčil na barovú stoličku pri bielom plátne.
Chalanom vysvetlil čo a ako majú robiť, sem tam im pomohol a mne radil ako sa mám zatváriť, postaviť, skrčiť a tie také rečičky. Fotili ma asi dve hodiny, keď prišla učiteľka a oznámila, že za pol hodinu odchádzame, nech pomaly končíme. Fotograf išiel za ňou a niečo jej povedal. Ona prikývla a vyšla von. Chalanov poslal preč a mňa si tam nechal. Podišiel ku mne a povedal: ........