pondelok, 30. apríla 2012

Babuľky, nehnevajte sa na mňa, ale časť dnes nebude :(
pomsta básnického čreva.. :D
ale nie no..
nejako mi to nepáli v posledných dňoch.
neviem písať tie omáčky. :D
inak viem presný dej čo bude. :D
len sa tam treba dostať, čo bude dooosť veľký problém ako ste si stihli všimnúť. :D
a medzi rečou, hovorila som prvý bozk v 15. časti? No, tak to som sa sakramentksy mýlila.. :D dnes som si to celé rozvrhla a príde mi to až na takú 20. časť. :D nevadí dúfam? :DD
to je asi všetko no..
snáď sa nehneváte veľmi :(
pretože nebudem vám pridávať dve vety..

nedeľa, 29. apríla 2012

Another world 10

Na začiatok, ďakujem za 9,000 zobrazení! 
A druhá vec, nezabúdajte, že Cheyenne nepozná 1D a nevie kto je Zayn. :D to len tak, aby ste sa ďalej nedivili. :D


Cheyenne
"Cheyenne, zlatko, vstávaj," počula som nad sebou mamin hlas.
"Nieee," zamrmlala som a prevliekla si cez hlavu paplón.
"Za hodinu tu je Zayn," povedala a ja som vyskočila. "Vedela som, že to zaberie," povedala si mama popod nos a vyšla z izby.
Za hodinu? Pohode, mám čas, povedala som si a ľahla si naspäť.
"Cheyenne!" skríkol ocko.
"No?"
"Máš ešte 5 minút a vyrážame! Pre mňa za mňa aj bez teba!" Dopekla! Ja som zaspala! Rýchlo, rýchlo, rýchlo! Umyť sa. Namaľovať. Preboha, čo to mám z vlasmi? Nie, nie, nie, takto nemôžem ísť. A čo na seba? Božéé, čo som ja komu urobila?
Rýchlo som si opláchla tvár a v rekordom čase sa namaľovala. Vyhrabala som z krabice akési tielko a rifľové šortky. Rýchlo som to na seba navliekla, vlasy si dala do copu a utekala dole.
Pri dverách už čakali rodičia a ako inak Zayn.
Ospravedlnila som sa, že meškám, objala Zayna a naskladali sme sa do auta.
"Bože," zašomrala som, keď sme už boli na ceste.
"Čo sa stalo?" otočila sa ku mne mamka.
"Ten hlúpy vlas si nechce ľahnúť," zafňukala som. "Zayn, nemáš zrkadlo?" otočila som sa na neho. Prikývol a začal sa hrabať vo vreckách. Nakoniec vytiahol zrkadlo a s úsmevom mi ho podal. Zamrmlala som poďakovanie a snažila sa uhladiť neposlušný vlas. No nešlo to.
"Nemáte nožnice?"
"Bežne nosíme po vreckách, zlatko," zasmial sa ocko a ďalej sa venoval šoférovaniu.
"Mami, zapneš rádio? Je tu ticho ako v hrobe," povedala som, lebo mi to liezlo na nervy. Bolo to také trápne. Otočila gombíkom a z reproduktorov začali hrať Green Day.

21st century breakdown
I once was lost but never was found.
I think I'm losing what's left of my mind
To the 20th century deadline

Začala som si spievať s rádiom, pretože tú pesničku som milovala. Všimla som si však, ako sa na mňa Zayn díva a celý čas sa usmieva, tak som prestala. Nebudem sa pred ním strápňovať.
Keď pesnička skončila, začala hrať nejaká iná, ktorú som v živote nepočula. To si zas začal pospevovať Zayn:

So get out get out get out of my head
And fall into my arms instead
I don't I don't don't know what it is
But I need that one thing
And you've got that one thing

Nechápavo som na neho pozerala a on len pokrčil plecami.
"Čo to je za skupina?" opýtala som sa.
"To sú tí One Direction, čo som ti spomínal," povedal zahanbene.
"Ty poznáš texty chlapčenskej skupiny?" začala som sa smiať.
"Mám tri sestry, na to nezabúdaj," odfrkol no to mi nepomohlo.
"A to im kradneš cédečka, že tie texty tak poznáš?" smiala som sa ďalej.
"Nie," zafrflal a díval sa von okno. Došlo mi, že som asi prestrelila, tak som sa prisunula k nemu a do uška mu zašepkala: "Prepáč, ja som to tak nemyslela."
Nič nehovoril, tak som sa k nemu pritisla ešte bližšie a položila mu ruku na koleno. "Zayn? Nehnevaj sa na mňa," šepkala som ďalej. V tom sa otočil a naše pery boli od seba vzdialené len pár centimetrov.
"Nehnevám sa," usmial sa a ja som sa odsunula naspäť.
"To som rada. Vieš, nemôžeš brať vždy všetko tak vážne," povedala som s úsmevom a brnkla mu po nose. Prekvapene sa na mňa zadíval a začal sa smiať.
"Čo je také vtipné, mládež?" zadíval sa ocko do spätného zrkadla.
"Ale nič," smiala som sa, "len som práve zistila, že mám urážlivého kamaráta."
"Nie som urážlivý!"
"Ale si," zasmiala som sa.
"Dobre, tak možno som. Ale na teba nemám," uškrnul sa.
"Na mňa? Ale veď ja nie som urážlivá."
"Nie, kdeže," teraz sa smial pre zmenu on.

Chvíľu sme sa tam hádali ako malé deti, až nás tatko prerušil, že sme namieste.
"Kde sme?" pýtala som sa nechápavo.
"V Sheffielde," odpovedala mamka.
"A čo tu?"
"V centre s nábytkom robí ockov dobrý známy a povedal, že nám vie zaistiť zľavu." Prikývla som a ďalej to neriešila.
"Tak poďte," povedal ocko a viedol nás do nejakej veľkej budovy. So Zaynom sme sa na seba divne pozreli pohľadmi typu: To čo je akože? no kráčali sme poslušne za nimi.
Pred bránou nás čakal akýsi chlapík.
"Och, ahoj Alain, rád ťa zase vidím," povedal ten chlap a vybral sa smerom k nám.
"Ahoj Richard," pozdravil môj otec.
"Toto je moja žena Anna, dcéra Cheyenne a možno budúci zať Zayn," zasmial sa keď hovoril posledné slová. So Zaynom sme na seba pozreli a vybuchli do smiechu.
"Rád vás spoznávam," zakýval nám Richard a povedal, nech ho nasledujeme.
Doviedol nás do obrovitánskej haly, kde bolo plno všakovakého nábytku.
"My si ideme vybrať spálňu a jedáleň, ty si choď nájsť izbu," porozdával príkazy ocko a už ich nebolo.
"Tak poď, ideme to roztočiť," zasmial sa Zayn, chytil ma za ruku a ťahal smerom, kde si myslel, že bude nábytok do izby.
"Zayn, je to opačným smerom."
"Nie je."
"Ale áno, je," oponovala som mu s úsmevom.
"Vy ženy musíte mať vždy pravdu?" zašomral a otočil sa.
"Už sme raz také," zasmiala som sa a išla za ním...

Niečo na zasmiatie :)

Milé Bravíčko, mám holku všechno nám klape a všechno je v cajku,akorát je tu jeden VELIKEJ problém...Její fotky na facebooku mají maximálně jen 81like! Nemá to cenu...je to pro ostudu!...Mám to s ní ukončit?
 ;DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD


alebo:
Ahoj mám dvě kámošky Anežku a Věru nejsou to žádné sexbomby ale já jsem nejoblíbenější holka ze školy a jmenuju se Viki žádnou přezdívku tedy nemusím mít ale kámoškám nevadí když jim řikam anežko, věro ale já nechci být za LOSERA když mají tak blbé jméno!!! Proto mi tedy poradte prosím přezdívky na tyto jména děkuju...:)
:DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD


ak to písal niekto, koho poznáte, tak sa ospravedlňujem, ale ja z toho nemôžem. :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD

sobota, 28. apríla 2012

Another world 9

Wáááá. Dnes je presne mesiac, čo tu pre vás trapkujem. :D ale nie no. :D
hlavne som chcela poďakovať, že už celý mesiac stojíte pri mne a dvíhate mi náladu svojimi komentármi a všetkým okolo toho. :) Ďakujem! 
Btw, pamätáte sa, ako som vám na konci prázdnin hovorila, že sa mi moje básnické črevo pomstí? :D tak, je to tu. :D túto časť som začala písať včera ráno a skončila som až teraz.. :D preto to vyzerá tak ako to vyzerá. :D

Kráčal som pomalým krokom a rozmýšľal, ako ju privítať. Potom ešte nejaký kompliment. Snáď to pôjde. Celú cestu som zamyslene kopal do kamienkov, ktoré mi prišli do rany a obtrhával okolité stromčeky.
Skôr ako som zabočil k jej domu, utrel som si predok tenisiek a skontroloval sa v zrkadle.
"Dobre, Zayn, ty to zvládneš," povedal som odrazu v zrkadle a odložil ho do vrecka.
Mal som ešte tri minúty, tak som sa postavil ku bránke a ako kôpka nervov čakal na Cheyenne.
Po chvíli sa objavila vo dverách a mne sa zastavil dych. Bola nádherná! Stál som viac menej chrbtom, a tak som sa radšej tváril, že som si ju nevšimol. Podišla ku mne, pozdravila a priateľsky ma objala. V tom momente všetka moje nervozita opadla.
"Vyzeráš nádherne," povedal som, keď ma pustila.
"Ďakujem," začervenala sa, "ty tiež nevyzeráš zle." Zahrialo ma pri srdci.
"To ma teší. Tak pôjdeme?" opýtal som sa bez zbytočného chodenia okolo horúcej kaše a nastavil jej rameno. Prijala ho a vyrazili sme.

Kráčali sme asi pätnásť minút a tá cesta bola dosť divná. Aspoň podľa mňa. Ani jeden z nás nevedel čo povedať, tak sme obaja mlčali. A bolo to presne to trápne ticho. Nevadí, stalo sa.
Čašník nás uviedol k nášmu stolu, ktorý som samozrejme predom rezervoval.
Cheyenne som gentlemansky odsunul stoličku a sadol si oproti nej.
"Môže byť?" opýtal som sa nervózne.
"Je to tu nádherné," usmiala sa na mňa a mne spadol kameň zo srdca.
"Som rád, že som sa trafil do tvojho vkusu."
"To aj ja," zasmiala sa.
   "Tak, čo si dáš?" opýtal som sa, keď k nám prišiel čašník.
"Zapekané cestoviny s tuniakom," usmiala sa na čašníka. Začal som žiarliť ako blázon. Ani neviem prečo. Možno za ten úsmev.
"Ja si dám to isté." Čašník prikývol a odišiel.
"Takže. Povedz mi niečo o sebe," požiadal som ju a skúmavo na ňu hľadel.
"A čo by si chcel vedieť?"
"Obľúbený interpret?" Skúsiť som to musel.
"Hm.. Asi Green Day. A čo ty?"
"Dobrá otázka. Ale asi 'N SYNC."
"Čo blázniš? Milujem ich!" vyhŕkla.
"Fakt?" potešil som sa. Prikývla.
Takto sme sa bavili celý čas pokým sme jedli a zistili sme, že máme veľmi veľa spoločného.
"Poznáš One Direction?" opýtal som sa.
"Nie. Ale niekde som to počula, prečo sa pýtaš?"
"Len tak mi to napadlo. Vieš, veľa dievčat v Anglicku ich zbožňuje," pokrútil som nechápavo hlavou. Takže nás nepozná. Mám jej povedať, že som jeden z nich? Asi nie, nechám si to na neskôr.
"A nespomínaš si, kde si o nich počula?" pýtal som sa ďalej.
"Ocko je fotograf, budúci týždeň ich ide fotiť, či čo. Volal ma, aby som išla s ním. Ale nemala som záujem." Vďaka bohu.
"Fotograf? To by som ho rád spoznal."
"Mala som ťa dnes doviesť, no buď rád, že som to nechala tak," zasmiala sa.
"Prečo?"
"Je horší ako FBI." Určite nie je horší ako paparazzi, pomyslel som si, no v skutočnosti som len prikývol akože chápem.
Keď sme dojedli, zaplatil som to a vybrali sme sa smerom k nej.
"Ďakujem za krásny večer," povedala, keď sme stáli pred jej domom.
"Ja ďakujem, že si prijala moje pozvanie," usmial som sa.
"Rado sa stalo," opätovala mi úsmev. Ticho som sa na ňu díval a po chvíli sa ozval: "Kedy ťa zase uvidím?"
"Neviem."
"Zajtra?"
"Ideme s rodičmi nakupovať nábytok," odpovedala a nálada mi klesla na bod mrazu. Zadíval som sa jej do očí a v tom mi niečo napadlo.
"Nechcem pôsobiť vtieravo, ale nemohol by som ísť s vami?"
"Mne by to nevadilo, len neviem, čo na to ocko."
"Tak sa bež opýtať. Teda keď chceš," dodal som rýchlo.
"Počkáš tu?" Prikývol som a posunul ju k domu. "Nie že niekam odídeš!" skríkla ešte a už jej nebolo.

"Tak?" opýtal som sa, keď sa vrátila.
"Ocko ťa chce spoznať. Potom sa vraj rozhodne," zašomrala nespokojne. V duchu som sa zasmial.
"Žiadny problém, je doma?" Prikývla a viedla ma dnu. Potešil som sa, že to išlo celkom ľahko, no zároveň som znervóznel. Veď preboha, ide ma zoznámiť s rodičmi. Nádych, výdych.
"Mami, oci, toto je Zayn. Zayn, toto sú moji rodičia," predstavila nás. Jej otcovi som podal ruku a mame ju pobozkal tak, ako sa patrí. Ešte som samozrejme dodal, že ich rád spoznávam. Nech vedia, že som slušne vychovaný.
Jej ocko ma pozval ďalej, tak som si sadol na gauč a Cheyenne si sadla vedľa mňa, čomu som sa veľmi potešil. Jej otec sa posadil oproti nám a skúmavo na mňa hľadel. O-ou, nevyzerá to dobre.

"Takže. Zayn. Bývaš tu niekde?"
"Áno, pane," odpovedal som.
"A koľko máš rokov?"
"18."
"Súrodenci?"
"Tri sestry."
"Si odtiaľ?"
"Ako sa to vezme."
"Vysvetli."
"Narodil som sa tu, no pôvodom som z Pakistanu." Pfu. Cítil som sa ako vo vyšetrovacej väzbe. Cheyenne neklamala, keď vravela, že jej ocko je ako FBI.
Ešte chvíľu sme sa rozprávali a jej ocko sa so mnou rozlúčil so slovami, že mám byť zajtra ráno pred ich domom. Jo! Dal som to!
Slušne som sa rozlúčil a chcel odísť, keď Cheyenne povedala, že ide so mnou von. Zarazilo ma to, no potešil som sa. Čakal som, čo chce urobiť.

"Ďakujem za záchranu. Zajtra by som umrela od nudy," uškrnula sa na mňa, keď sme stáli vonku pred dverami.
"Bolo mi potešením. Môžeš ma volať Superman," zasmial som sa.
"Dobre, ty Superman, už by si mal ísť domov, lebo ráno sem nedôjdeš," smiala sa svojim zvonivým smiechom.
"Ale dôjdem, neboj sa. Ale máš pravdu, mal by som ísť. Tak ahoj zajtra," usmial som sa, dal jej bozk na líce a odišiel som.
Wááááááá!! Ja som mal jej pery na jej líci! vrieskal som v duchu.
Utekal som domov, kde som okamžite zapínal laptop a podrobne vyrozprával skypujúcim chalanom ako prebiehal dnešný večer. Mal som pocit, že miestami sa z toho tešili viac ako ja. Ale čo trepem, v tej chvíli som bol jeden z najšťastnejších ľudí na svete. A mal som byť prečo. Alebo nie?



piatok, 27. apríla 2012

Ženy?
Veľmi sa na mňa nahneváte, ak dnes nebude časť?
Lebo nápady = 0
Absolútne nič nemám v tej hlave. :D
je mi to ľúto, ale nič neviem vypotiť..
ale zajtra asi budú dve, lebo mamička moja ide do práce. :D
takže snáď sa nehneváte.. :)xx

štvrtok, 26. apríla 2012

Another world 8

Zayn
Sedel som doma pred telkou, keď sa zrazu dovalila Waliyha aj so svojim chalanom. Vážne som nemal náladu pozerať na nich ako sa muckujú, tak som sa pozdravil a vybehol preč. Pred domom mi došlo, že som si doma zabudol maskovanie, no nechal som to tak, keďže v Bradforde ma všetci poznajú a nerobia z toho veľkú vedu. Vybral som sa do parku neďaleko domu, moje útočisko, keď som chcel byť sám.
Zamyslene som kráčal k mojej lavičke a zrazu som si všimol, že tam sedí akési dievča.
Chvíľu som ju pozoroval a premáhal náhly nával hanblivosti. Zhlboka som sa nadýchol a prisadol si k nej.
"Ahoj," pozdravil som.
"Ahoj," odpovedala s úsmevom a zvedavo sa na mňa dívala.
"Chodíš sem často?" Nemohol som si to odpustiť.
"Možno," uškrnula sa. Čo teraz?
"Škoda. Inak si tu nová?"
"Prečo myslíš?"
"Lebo som ťa tu ešte nevidel. A ver mi, za tých 17 rokov čo tu bývam, by som si takéto pekné dievča určite všimol." Prosím, nech to funguje.
"Inak ja som Zayn," povedal som keď nič nehovorila a natiahol k nej ruku.
"Cheyenne," usmiala sa. Mala nepopierateľne nádherný úsmev.
"Rád ťa spoznávam. Už mi odpovieš, či si nová?"
"Fajn, obmäkčil si ma. Prisťahovala som sa len včera." Ha! Vedel som to!
"Páni. A odkiaľ si?"
"Tak trochu odvšadiaľ,"
"Odkiaľ si sa prisťahovala?" poupravil som otázku.
"Z Tokia."
"Wow. To je.." nemal som slov.
"Dosť ďaleko?" doplnila ma so smiechom a ja som prikývol.
"Ešte ma prekvapuje, že vieš tak dobre anglicky." Musel som to povedať, jednoducho mi to nešlo do hlavy.
"Bodaj by nie, keď som bývala v Londýne."
"Ale veď si povedala, že-"
"Že som prišla z Tokia. Veď som aj prišla. Teraz. Ale predtým som bývala v Londýne."
"Ach, takže toto si myslela tým, že si odvšadiaľ?" ujasňoval som si.
"Ani zďaleka," zasmiala sa.
"Tak na čo ešte čakáš? Hovor," zasmial som sa. Toto som zvedavý čo na mňa vytiahne.
"A čo by si chcel vedieť?" ošívala sa.
"Odkiaľ presne si?"
"Kde som bývala?" Prikývol som a ona začala menovať: "Vo Francúzsku, v Japonsku, v Londýne, na Slovenku a ešte teraz tu."
"To si na tom dobre," zasmial som sa zarazene, "a to vieš rozprávať všetkými tými jazykmi?"
Prikývla: "A trochu taliansky a španielsky."
"Tak to máš môj obdiv," usmial som sa a rukou naznačil pohyb snímania klobúka.
"Ďakujem," zasmiala sa.
"A kde bývaš?" opýtal som sa po chvíli ticha.
"Neviem," odpovedala. Nechápačka.
"A ako sa dostaneš domov?"
"Viem, kadiaľ som prišla." To má logiku, pomyslel som si.
"Ach tak. Mohol by som ťa odprevadiť? Lebo je mi s tebou veľmi dobre a ešte by som ťa niekedy chcel vidieť," povedal som a dúfal, že ma neodkopne.
"Dobre. A už teraz?"
"Keď nemusíme, tak nie," usmial som sa na ňu.
"Dobre, ale za hodinu musím byť doma," povedala a opätovala mi úsmev.
"Nevadí. Nepôjdeme niekam večer?"
"A kam napríklad?"
"Niekam sa najesť. Poznám výbornú taliansku reštauráciu."
"Dobre, prídeš po mňa?" usmiala sa tým neodolateľným úsmevom.
"Samozrejme. O siedmej pred tvojim domom," povedal som a vnútri som skákal od radosti.
"Tak platí. Inak, môžme ísť? Lebo teraz bude cesta trvať trochu dlhšie."
"Samozrejme," usmial som sa a pomohol jej vstať z lavičky.
"Aký gentleman," zasmiala sa prekvapene.
"To vieš, pri troch sestrách sa inak nedá," zasmial som sa s ňou.
"Tak to všetko vysvetľuje," povedala a nechala to tak.
"A ty máš nejakých súrodencov?" opýtal som sa. Na chvíľu sa zarazila, no nakoniec pokrútila hlavou. Bolo zjavné, že sa o tom nechce rozprávať, tak som to ďalej neriešil. Možno mi to niekedy povie.
Ďalej sme ticho kráčala a Cheyenne každú chvíľu zastavovala a porovnávala fotky s okolím. Bola rozkošná, no nedalo sa nesmiať. Tou svojou bezradnosťou mi pripomínala Nialla, len bola stokrát zlatšia.
"Nesmej sa!" vybuchla asi pri desiatej fotke.
"Ale keď to sa nedá," smial som sa.
"No ha ha," povedala urazene a kráčala ďalej..
"Ale no ták, snáď sa neurazíš," povedal som rýchlo a dobehol ju.
"Nie, nie som urážlivá," odvrkla. Bola taká krásna keď hrala neurazenú.
"Kdežééé," povedal som ironicky a snažil sa nahodiť vážnu tvár. No podľa jej výrazu som usúdil, že mi to nešlo.
"Sme tu," zahlásila pred nejakým domom.
"Kde je tvoja izba?" opýtal som sa. Áno, potreboval som to vedieť, aby som jej po nociach mohol hádzať kamienky do okna.
"Na druhej strane."
"Ach tak. Takže nezabudni, o siedmej ťa čakám presne tu," usmial som sa.
"Neboj, nezabudnem," zasmiala sa a otočila sa na odchod. Nie, nie! Ešte nech nejde! Rýchlo, Zayn, mysli, veď ti to vždy išlo.
"Ehm, nezabudla si na niečo?" opýtal som sa a on a sa prekvapene otočila.
"A na čo ako?" opýtala sa a ja som rýchlo roztvoril náruč.
"Bez objatia neodídem," uškrnul som sa. Zasmiala sa a prišla ma objať. Ponoril som tvár do jej vlasov a rýchlo vdýchol ich vôňu, keďže sa odo mňa po veľmi krátkej chvíli odtiahla. Chcel som si ju privinúť naspäť a už ju nepustiť, môcť ochutnať jej sladko vyzerajúce pery...
"Maj sa," povedala a vytrhla ma zo zamyslenia.
"Ahoj. Bolo mi potešením spoznať ťa," zakričal som rýchlo a nenápadne sa díval za ňou ako kráča dnu.

Keď som prišiel domov, nikto tam nebol. Lepšie pre mňa. Vyhrabal som si laptop a zapol skype. Mal som šťastie, všetci chalani boli prihlásení. Ani som sa nestihol nazdať a už ma volali na hovor. Mohlo mi dôjsť, že tu nebudú sedieť len tak. Hneď som to prijal a už som mal na obrazovke štyri vyškerené tváre mojich najlepších kamarátov.
"Záááyn!" vykríkol hneď Lou, keď ma zbadal.
"Čaute," pozdravil som a snažil sa zapojiť do konverzácie, no veľmi mi to nešlo. Myšlienkami som bol celý čas pri Cheyenne.
"Dnes si akýsi tichý," začul som zrazu Nialla a bolo mi jasné, že to je adresované mne.
"Nový objav?" opýtal sa Liam. Poznajú ma dokonale. Prikývol som a čakal výsluch.
"Ako sa volá?"
"Ako vyzerá?"
"Je pekná?"
"Jasné, že je pekná, Zayn má dobrý vkus."
"Býva v Bradforde?"
"Je fanúšička?"
"Vedela, kto si?" Celý čas sa takto prekrikovali a ja som sa len smial.
"Volá sa Cheyenne, je krásna, má nádherný úsmev, dokonalý smiech, býva neďaleko a nevyzerala, že by ma poznala."
"Uhuhuuuu, pozval si ju aspoň niekam?"
"Jasné, dnes ideme na večeru," usmial som sa.
"Ty si normálny?!" vyhŕkol Harry.
"Prečo?" nechápal som.
"Čo tu sedíš? Choď sa dať dokopy!" povedali všetci takmer naraz.
"Ale veď mám ešte skoro päť hodín," oponoval som.
"Ale tebe to dlho trvá," podotkol Liam. Zase má pravdu.
"Dobre, ale nechám sa zapnutý. Idem do sprchy, potom mi poradíte čo na seba!" povedal som.
"Jasné v pohode, len už choď," zasmial sa Niall. Prikývol som, laptop odniesol do izby a dal som si sprchu. Poriadnu, dlhú, horúcu sprchu. Pokým mi voda stekala po tele rozmýšľal som, ako inak, nad Cheyenne. Nevedel som ju dostať z hlavy. Ten jej úsmev, smiech, jednoducho ona.
Zo sprchy som vyšiel asi po hodine len v uteráku a chalani stále rozoberali akési debiliny. Vedľa Liama sedela Danielle, tak som si dal tričko a spodky. Keby tam nebola, ostal by som v uteráku.
"No konečne, už sme mysleli, že neprídeš," povedal Harry, keď ma zbadal.
"Ahoj Zayn," pozdravila Danielle.
"Ahoj. Rád ťa zase vidím," usmial som sa a zakýval do kamery.
"Máš nápady čo na seba?" opýtal sa hneď Louis.
"Niečo by tu bolo," povedal som a išiel ku skrini. Vyhrabal som z nej čierne nohavice a svetlosivú košeľu.
"Môže byť?" ukázal som to do kamery.
"Nohavice fajn, košeľu vymeň," povedal Lou.
"Ako povieš, pane," zasmial som sa a začal sa opäť prehrabovať medzi vecami.
"A toto?" Ukázal som do kamery tmavohnedé rifle a tyrkysovú košeľu.
"Perfektné!" povedal Liam s Harrym naraz.
"Louis? Vyjadri sa," díval som sa prosebným pohľadom do kamery.
"Som na teba hrdý," zafňukal a začali sme sa smiať.
"Takže je to dobré?" Prikývol.
"Fajn, idem sa obliecť. A čo vlasy?!" vykríkol som a oni sa začali smiať.
"Vysuš ich a vyčeš dohora ako vždy," poradil mi s úsmevom Niall.
"Dobre, idem sa dať dokopy," povedal som a otočil laptop k stene.
"Hej! My sa chceme pozerať!" počul som kričať Harryho.
"Harold! Podvádzaš ma?!" kričal Louis.
"Nie, BooBear," zasmial sa Harry.
"Čaute, chalani," začul som Eleanor. Zase je u Louisa? Ach.
"Ahoj, Eleanor," pozdravili zborovo a ja som sa samozrejme pridal.
Potom som ešte kecal s chalanmi a o štvrť na sedem som sa s nimi rozlúčil.
"Uži si to, Bad Boi," zasmial sa Lou.
"Neboj, užijem," odpovedal som.
"Pozdrav ju!" skríkol Harry.
"NIE!" vyhŕkol som a oni sa začali smiať. "Dobre, ale ja už vážne idem. Majte sa," povedal som, poslal im vzdušnú pusu a zaklapol obrazovku.
Ešte raz som sa skontroloval v zrkadle, obliekol som si bundu, obul sa, opäť sa skontroloval v zrkadle a mohol som vyraziť...

streda, 25. apríla 2012

Another world 7

8,000 zobrazení! Ďakujem strašne veľmi moc! 

"Kto bol ten chlapec?" opýtala sa mama, keď som vošla dovnútra.
"Aký chlapec?"
"Ten čo si ho objímala."
"Volá sa Zayn a býva tuto niekde,"  povedala som a mala namierené do izby, keď som si spomenula, že ešte chcem ísť von. "Ozaj mami," začala som opatrne, "mohla by som ísť dnes večer von?"
"Kedy, kam, s kým?" zamiešal sa do toho ocko.
"So Zaynom, dnes, na večeru," zasmiala som sa.
"Kto je Zayn?" opýtal sa s prižmúrenými očami.
"Jeden chalan odtiaľto."
"Máte spolu niečo?!"
"Oci, poznáme sa dve hodiny, už sme mali aj svadbu," odpovedala som pobavene.
"Dobre. Keď po teba príde, priveď ho sem, chcem sa s ním zoznámiť."
"Fajn, ale žiadne trápne poznámky a snaž sa ho nevypočúvať ako FBI."
"Neboj, nebudem," zasmial sa a postrapatil mi vlasy. Ešte si zobral čaj a pobral sa do obývačky ku svojej knihe.
"Je pekný?" opýtala sa mama zrazu.
"Kto?"
"No ten Zayn."
"Veď si ho videla," zasmiala som sa.
"Ale len zdiaľky, to sa nepočíta," zašomrala a ja som vybuchla smiechom.
"No tak je?"
"Aj hej."
"Aj hej?! Čo to je za odpoveď?! To si hovoríš pubertiačka?!" povedala rozhorčene, no vzápätí sa začala smiať a ja som sa pridala.
"Dobre, tak je dosť pekný. Lepšie?" Prikývla.
"Kedy po teba príde?"
"O siedmej."
"Za pol hodinu máme obed a potom sa pôjdeš pripraviť."
"Mami, nevyšiluj, nie je to rande. Ani ho poriadne nepoznám."
"To je jedno, musíš vyzerať dobre," odvrkla a pustila sa do varenia. Prišlo mi to celé také vtipné, tak som sedela za stolom a zadržiavala smiech.
    "Obéd!" zakričala mama asi po pol hodine. Ocko okamžite pribehol a sadol si oproti mne. Mama naložila na taniere a spolu sme sa najedli. Taká pekná rodinná idylka.
"Ďakujem, bolo to výborné," povedala som keď sme dojedli. Dala som jej pusu na líce a vybehla do izby.
Osprchovala som sa a kým mi schli vlasy, hľadala som po krabiciach nejaké slušné oblečenie. Nakoniec som našla akési kvietkované šaty a k nim som odniekiaľ zázrakom vyhrabala baleríny.
Keď som mala vlasy konečne suché, vyžehlila som si ich a obliekla sa. Bolo niečo pred pol siedmou, tak som ešte našla make-up a jemne sa namaľovala.
Za minútu sedem som zišla dole, rozlúčila sa s rodičmi a vyšla pred dom. Zayn tam už stál v celej svojej kráse, no nevšimol si ma, keďže stál chrbtom. Podišla som k nemu a keď som bola tesne za ním, slušne som pozdravila. Ihneď sa otočil a s úsmevom ma objal.
"Vyzeráš nádherne," povedal keď ma pustil.
"Ďakujem. Ty tiež nevyzeráš zle," povedala som, aj keď nie veľmi pravdivo. Bol nehorázne sexy, mohla som si oči vyočiť.
"To ma teší. Tak pôjdeme?" usmial sa a nastavil mi rameno. S radosťou som ho prijala a vyrazili sme.

Pred reštauráciu sme dorazili asi po pätnástich minútach a na moje prekvapenie nám Zayn zarezervoval stôl, takže sme nemuseli čakať. Podotýkam, že tam bolo plno a pred vchodom ešte čakalo pár ľudí.
Náš stôl bol zašitý v rohu pri okne. Na stole horela sviečka a dookola boli samé zamilované páry. Všimla som si, že o pár stolov vedľa nejaký chlap práve požiadal svoju partnerku o ruku a ona súhlasila. Jednoducho romantika ako vyšitá.
Nám dvom bolo dobre. Rozprávali sme sa o všetkom možnom a zistili, že máme veľmi veľa spoločného.
   "Ďakujem za krásny večer," povedala som, keď sme stáli pred mojim domom.
"Ja ďakujem, že si prijala moje pozvanie," usmieval sa.
"Rado sa stalo."
"Kedy ťa zase uvidím?" opýtal sa po chvíli ticha.
"Neviem."
"Zajtra?"
"Ideme s rodičmi nakupovať nábytok," odvetila som. Prvýkrát ma netešilo, že môžem ísť míňať peniaze.
"Nechcem pôsobiť vtieravo, no nemohol by som ísť s vami?" Huh? Šok.
"Mne by to nevadilo," usmiala som sa, "len neviem čo na to ocko."
"Tak sa bež opýtať. Teda keď chceš."
"Počkáš tu?" Iba prikývol a posunul ma k domu.
"Nie že nikam odídeš!" pohrozila som mu ešte a vbehla dnu.
"Mami, oci, som domá!" vykríkla som.
"Ahoj. Nemala si ho priviesť?!" spustil hneď ocko.
"Stojí vonku. Nemohol by ísť zajtra s nami nakupovať?" povedala som hneď. Nebudem predsa chodiť okolo horúcej kaše.
"Mne to vadiť nebude," zapojila sa do toho mama.
"Chcem ho vidieť a porozprávať sa s ním. Potom sa rozhodnem," znela odpoveď.
"Okej, pamätaj, že nie si FBI," zašomrala som a vyšla von.
"Tak?" pozrel na mňa Zayn v očakávaní.
"Ocko ťa chce spoznať, potom sa vraj rozhodne," zamrmlala som.
"Žiadny problém, je doma?" opýtal sa a úsmev mu neschádzal z tváre. Prikývla som a viedla ho do domu.
V hale stáli obaja rodičia, tak som ich ihneď predstavila.
"Mami, oci, toto je Zayn. Zayn, toto sú moji rodičia."
"Veľmi rád vás spoznávam," povedal Zayn, podal ruku otcovi a mame ju gentlemansky pobozkal. Jemne sa zachichotala. Bože, čo som komu urobila. Ale na otca to zjavne urobilo dojem, keďže ho pozval ďalej.
"Poď posaď sa. ešte to tu nevyzerá ako domov, no Cheyenne ti určite povedala, že sme sa len včera prisťahovali."
"Áno, spomínala mi to," povedal Zayn a sadol si na gauč. Ja som si rýchlo sadla vedľa neho a otec sa na nás díval z kresla.
"Takže. Zayn. Bývaš tu niekde?" A začína sa to. Prosím, nech nebude dávať trápne otázky.
"Áno, pane," odpovedal. Nezabúda na výchovu. Údiv. No otcovi to lichotí.
"A koľko máš rokov?"
"18," odpovedal.
"Súrodenci?"
"Tri sestry."
"Si odtiaľ?"
"Ako sa to vezme."
"Vysvetli."
"Narodil som sa tu, no pôvodom som z Pakistanu." Ešte šťastie, že sme multikultúrna rodina, pretože toto by predýchal málokto.
Rozprávali sa ešte asi pol hodinu, keď sa s ním ocko rozlúčil vetou: "O desiatej pred našim domom. Nie že budeš meškať."
"Ďakujem, pane," povedal Zayn, rozlúčil sa s mamkou, s ockom a nakoniec chcel aj so mnou, no ja som ho zastavila.
"Idem s tebou von," povedala som a ťahala ho preč. Ešte raz rýchlo pozdravil a šiel za mnou.
Stáli sme pred dverami a on sa na mňa díval so zdvihnutým obočím.
"Ďakujem za záchranu. Zajtra by som umrela od nudy," uškrnula som sa.
"Bolo mi potešením. Môžeš ma volať Superman," zasmial sa.
"Dobre, ty Superman, už by si mal ísť domov, lebo ráno sem nedôjdeš," smiala som sa.
"Ale dôjdem, neboj sa. Ale máš pravdu, mal by som ísť. Tak ahoj zajtra," usmial sa, dal mi bozk na líce a už ho nebolo.
Dívala som sa za ním ako za zjavením, no potom som sa otočila a išla do izby. Zabuchla som za sebou dvere a skĺzla na zem. To bolo neskutočné. Tá pusa. Aj keď len na líce, ale predsa. Kto vie, ako to bral on. A kto vie, prečo to vôbec urobil. Ale bolo to milé, to sa musí nechať. Dobrééé, Cheyenne, pokoj, dýchaj.
"Cheyenne?" klopala mi mama na dvere. Rýchlo som sa postavila a otvorila.
"Áno mami?"
"Hovor, chcem vedieť všetko!" vyhŕkla a sadla si na posteľ. Zasmiala som sa, prisadla si k nej a vylíčila jej do detailov celý večer...

pondelok, 23. apríla 2012

Another world 6

Ešte na začiatok.. Prepáčte mi, ale zajtra časť nebude, lebo idem kultúrne žiť. :D idem do divadla na balet, no takže.. :DD ešte raz prepáčte :)

Ráno som sa zobudila celá dolámaná. Bodaj by nie, veď ten matrac bol hrozný. Nejako som sa z neho strepala dole a dovliekla sa do kuchyne. Za stolom už sedela mama a čítala si nejaký časopis.
"Bré ráno," pozdravila som a dala jej pusu na líce.
"Aj tebe. Dáš si niečo na raňajky?"
"Nie, ešte nie som hladná. Ale kakauko by som si dala," zasmiala som sa, keď som si všimla hrnček v jej ruke.
"Povedala by som ti, aby si si ho urobila, ale keďže som  s tým mala problém aj ja, tak ti ho urobím," uškrnula sa a ja som si sadla na voľnú stoličku. S úsmevom na perách som ju pozorovala, keď sa do kuchyne dovalil ocko.
"Dobré ráno, dámy," pozdravil a pobozkal mamu. Pri pohľade na nich som si vždy želala, aby som aj ja mala také spokojné a šťastné manželstvo, ako moji rodičia.
"Zajtra ideme nakupovať?" opýtala som sa hneď. Obaja sa zasmiali a ocko mi s úsmevom odpovedal.
"Áno, najprv nakúpime farby, potom nejaký nábytok. Najprv tebe do izby a nám do spálne. Tu máš vzorkovník," povedal a podal mi akúsi tabuľku, "vyber si farbu steny."
"A môžem mať viac farieb?"
"Iste."
"A jednu stenu si popísať citátmi?"
"Ak sa ti to bude páčiť, nebudeme namietať." Milujem svojich rodičov! Presne vedia, čo ma poteší.
"A ozaj, ešte budeme postupne prerábať aj kúpelne, takže ti neostane len ten ošarpaný sprchový kút." Wohoo!
"Vy ste perfektný!" skríkla som a oboch ich vyobjímala.
"Pozor na kakao!" skríkla mama, keď som sa na ňu vrhla, no neskoro. Moje kakauko skončilo na zemi.
"Poutieram to," povedala som a hrabala sa po nejakú handru. Nakoniec som čosi našla a pustila sa do utierania.
"Idem sa prejsť po okolí," oznámila som, keď som nájdenú handru vypláchla a položila na okno, aby preschla.
"Dobre, ale najneskôr za tri hodiny nech si doma," povedal ocko a ja som vybehla do izby.
Dala som sa dokopy, vyhrabala akúsi kabelku a hodila do nej peňaženku. Čo som si však neuvedomila bolo, že som tam mala samé japonské mince.
"Mami? Máš nejaké peniaze? Lebo ja mám samé yeny." Nič nepovedala, len mi do ruky vložila 10 librovú bankovku. Poďakovala som a vybehla von.
Poobzerala som sa okolo seba a vybrala sa doprava. Kto vie, kam dôjdem.
Môj orientačný zmysel nesklamal a doviedol ma do akéhosi parku. Bolo tam krásne. Pretekal tadiaľ malinký potôčik a okolo neho boli lavičky. Taktiež tam boli záhony plné tulipánov. Jedna nádhera.
Prešla som krížom cez park a ocitla sa na akejsi ulici. Zbadala som tam kaviareň, tak som vošla dovnútra a objednala si horúcu čokoládu. Napriek tomu, že bolo dosť teplo, čokoláda ma osviežila.
Zaplatila som a vybrala sa ďalej skúmať mestečko. Kráčala som tam, kam ma viedli nohy. Na každom kroku som si však urobila pár fotiek, aby som sa vedela vrátiť. Svojmu orientačnému zmyslu som nedôverovala natoľko, aby som mu nepomohla.
Po asi dvadsiatich minútach chôdze som narazila na rozkošnú cukráreň. Kúpila som si tri kopčeky zmrzliny a kráčala naspäť do toho úžasného parku. Pomaly sa to začínalo hemžiť ľuďmi, tak som si rýchlo obsadila lavičku a rozjímala sa nad tou krásou. Už som dojedala zmrzlinu, keď si ku mne zrazu ktosi prisadol.
"Ahoj," povedal záhadný človek.
"Ahoj," odpovedala som milo a zvedavo a neho hľadela.
"Chodíš sem často?" Ach, typická baliaca fráza.
"Možno," uškrnula som sa. No na ty frajer, ako zareaguješ?
"Škoda. Inak si tu nová?" pýtal sa ďalej.
"Prečo myslíš?" odpovedala som protiotázkou.
"Lebo som ťa tu ešte nevidel. A ver mi, za tých 17 rokov čo tu bývam, by som si takéto pekné dievča určite všimol." Takže komplimenty, hej? Hm, nejde ti to zlatíčko, uchechtla som sa v duchu.
"Inak ja som Zayn," usmial sa a podal mi ruku. Zayn? Divné meno.
"Cheyenne," usmiala som sa a opätovala mu stisk.
"Rád ťa spoznávam. Už mi odpovieš, či si nová?"
"Fajn, obmäkčil si ma," zasmiala som sa. "Prisťahovala som sa len včera."
"Páni. A odkiaľ si?" To je nejaký výsluch?!
"Tak trochu odvšadiaľ," zasmiala som sa.
"Odkiaľ si sa prisťahovala?"
"Z Tokia."
"Wow. To je.."
"Dosť ďaleko?" zasmiala som sa a on prikývol.
"Ešte ma prekvapuje, že vieš tak dobre anglicky."
"Bodaj by nie, keď som bývala v Londýne."
"Ale veď si povedala, že-"
"Že som prišla z Tokia. Veď som aj prišla. Teraz. Ale predtým som bývala v Londýne."
"Ach takže toto si myslela tým, že si odvšadiaľ?"
"Ani zďaleka," zasmiala som  sa. Ten bude čumieť keď mu porozprávam všetko.
"Tak na čo ešte čakáš? Hovor," zasmial sa. Na počudovanie bol celkom milý.
"A čo by si chcel vedieť?"
"Odkiaľ presne si?"
"Kde som bývala?" Prikývol, tak som začala menovať: "Vo Francúzsku, v Japonsku, v Londýne, na Slovenku a ešte teraz tu."
"To si na tom dobre," zasmial sa zarazene, "a to vieš rozprávať všetkými tými jazykmi?"
"A trochu taliansky a španielsky," prikývla som.
"Tak to máš môj obdiv," usmial sa a rukou naznačil pohyb snímania klobúka.
"Ďakujem," zasmiala som sa.
"A kde bývaš?" opýtal sa po chvíli ticha.
"Neviem," odpovedala som úprimne.
"A ako sa dostaneš domov?"
"Viem, kadiaľ som prišla."
"Ach tak. Mohol by som ťa odprevadiť? Lebo je mi s tebou veľmi dobre a ešte by som ťa niekedy chcel vidieť," povedal a usmieval sa od ucha k uchu.
"Dobre. A už teraz?"
"Keď nemusíme, tak nie," zasmial sa a ja som sa pridala. Bol to fajn pocit vedieť, že už tu niekoho ako tak poznám.
"Dobre, ale za hodinu musím byť doma," povedala som.
"Nevadí. Nepôjdeme niekam večer?" Rande? Nejak skoro, nie?
"A kam napríklad?"
"Niekam sa najesť. Poznám výbornú taliansku reštauráciu," uškrnul sa.
"Dobre, prídeš po mňa?" usmiala som sa.
"Samozrejme. O siedmej pred tvojim domom."
"Tak platí. Inak, môžme ísť? Lebo teraz bude cesta trvať trochu dlhšie."
"Samozrejme," usmial sa a pomohol mi vstať z lavičky.
"Aký gentleman," zasmiala som sa.
"To vieš, pri troch sestrách sa inak nedá," zasmial sa so mnou.
"Tak to všetko vysvetľuje."
"A ty máš nejakých súrodencov?" Len som pokrútila hlavou a nechcela o tom rozprávať. Ešte stále som sa nepreniesla cez to, ako mama pred pár rokmi potratila. Bolo to veľmi ťažké obdobie pre všetkých troch. Ale ako tak sme sa z toho vystrábili a žijeme ďalej. Zayn to našťastie ďalej nerozvíjal a ticho sme kráčali k domu. Každú chvíľu som zastavovala, aby som skontrolovala, či ideme správne a on sa zo mňa smial.
"Nesmej sa!" vybuchla som asi pri desiatej kontrole.
"Ale keď to sa nedá," smial sa ďalej.
"No ha ha," povedala som urazene a kráčala ďalej bez neho.
"Ale no ták, snáď sa neurazíš," povedal a rýchlo ma dobehol.
"Nie, nie som urážlivá," odvrkla som.
"Kdežééé," povedal ironicky a snažil sa nahodiť vážnu tvár. No nedarilo sa mu to.
"Sme tu," zahlásila som pred našim domom.
"Kde je tvoja izba?"
"Na druhej strane."
"Ach tak. Takže nezabudni, o siedmej ťa čakám presne tu," povedal.
"Neboj nezabudnem," zasmiala som sa a otočila sa na odchod.
"Ehm, nezabudla si na niečo?" zakašľal. Prekvapene som sa otočila: "A na čo ako?" Roztvoril náruč. "Bez objatia neodídem." Zasmiala som sa a priateľsky ho objala.
"Maj sa," povedala som a vošla do záhrady.
"Ahoj. Bolo mi potešením spoznať ťa," zakričal ešte a pobral sa ďalej svojou cestou...
Mám taký divný pocit, že keď som prestala písať Everything about you, veľa z vás sa odvrátilo.
Akoby som urobila osudovú chybu, keď som s tým sekla.
Dosť ma to mrzí no, ale taký je život.
Aj keď už teraz vám môžem povedať o svojom pláne vrátiť sa k tomu, keďže som si nechala otvorený záver. Ale to len ak budete chcieť.
To je asi všetko čo som chcela povedať. :) Hlboký nádych a nejako sa cez to preniesť. ;)
Tak sa radšej idem pustiť do ďalšej časti. :P

nedeľa, 22. apríla 2012

Defčatká moje, nezabíjajte ma, ale časť dnes nebude...
Nemám vôbec, ale vôbec žiadny nápad, čo by som tam mohla písať.
Mám vytvorené akurát tak prvé dve vety, aj tie asi zmažem.
A za pol hodinu ma vyhodia od PC, takže by som to tak či tak nestihla dopísať..
Ešte raz prepáčte..
A zajtra bude určite, aj keby to bude posledná vec, čo urobím. :)

sobota, 21. apríla 2012

Another world 5

To čo za trápneho človeka Vám píše story? Nenávidím sa.

Tých 12 hodín v lietadle bolo hrozných, no nakoniec som ich nejako prežila. Balíček od Hoshi, ktorý bol bezpečne schovaný v taške, ma pálil aj keď som ho nevidela. Značnú časť letu som preplakala s medailónikom v ruke a v hlave sa mi premietali spomienky.
"Cheyenne, vstávaj, za chvíľu pristávame," počula som mamu. Otvorila som oči a stále som bola v lietadle.
"A kde to vlastne sme?" opýtala som sa ospalo.
"V Londýne," odpovedala mama.
"Veď si hovorila, že nebudeme bývať v Londýne."
"Veď ani nebudeme. Tu len vystupujeme a potom ideme ďalej."
"A povieš mi kam?"
"Nie," zasmial sa otec, ktorý počul celý náš rozhovor.
"Dnes ostávame v hoteli, pretože ešte musíme zariadiť nejaké drobnosti. A najväčšie veci pošleme už dnes na miesto. A konečne," povedala mama, "budeme bývať v dome."
"Fakt super," zašomrala som. Z veľkomesta rovno do nejakého zapádakova. Nie že by som bola nejaká namyslená fiflena, ale som zvyknutá na mesto. Nemám rada dediny. Teda, v princípe proti nim nič nemám, ale bývať tam? To fakt nie.
"Prečo dom?" opýtala som sa zúfalo.
"Pretože sme sa tak rozhodli," povedal ocko. Ach, proti tomu už nič nezmôžem.
"Ale budeš mať izbu s balkónom a vlastnú kúpeľňu," podotkla mama. Teda, tá ma pozná ako svoju dlaň. Hneď som sa tam začala tešiť.
"A kde to presne je?" vyzvedala som.
"Nechaj sa prekvapiť," zasmiali sa rodičia a rýchlo sme sa pripútali, keďže začala svietiť kontrolka.
Po hladkom pristátí sa spustil potlesk a ja som sa hnala k východu.
"Kam sa tak ženieš?" kričali za mnou.
"Vzdúúúch!!" skríkla som, keď som vybehla z lietadla. Ostatní pasažieri sa na mne dobre zabávali, ale mne to bolo tak jedno. Momentálne som vo svojom obľúbenom Londýne. Skúsim napísať Shelby, to je moja najlepšia kamarátka tu, možno si na mňa nájde čas.
"Tak poď Cheyenne," potiahla ma mama a vyrušila ma z mojich úvah.
"Kam ideme?"
"Na hotel."
"Na aký?" zasvietili mi očká.
"Sidney," odpovedal otec. Fajn, ten nepoznám. Snáď to nebude stoka. Och Bože, rozprávam ako nejaká namyslená pipka. Ach.
Zastavili sme taxík a s pár kuframi sme sa tam nasáčkovali a odviezli k hotelu.
Nebolo to vôbec hrozné, práve naopak, páčilo sa mi tam.
Hodila som sa na posteľ, vyhrabala laptop a pripojila sa na Twitter. Mala som šťastie, Shelby bola prihlásená, tak som jej okamžite napísala. Mala čas, tak sme sa dohodli, že ma o hodinu bude čakať pred hotelom, kedže som nechcela ísť nejak ďaleko. Rodičia s tým nemali žiadny problém, tak som sa obliekla a chcela ísť dole, keď som si spomenula na darček od Hoshi. Rýchlo som prehľadala tašku až som nakoniec našla úhľadne zabalenú krabičku. Opatrne som to rozbalila a namiesto krabičky tam bol akýsi rámik. Otočila som ho a to čo som zbadala ma rozplakalo.
Fotka mňa, Hoshi a Kohany v obchodnom centre pred pár mesiacmi. Ihneď som si ju položila na nočný stolík. V tom som si všimla, že z baliaceho papiera trčí nejaký ďalší papierik. Opatrne, aby sa neroztrhol, som ho vytiahla a začala čítať: Budeš nám hrozne chýbať. Všetky tie spomienky. Nebudem sa moc rozpisovať, lebo by to neprospelo ani jednej z nás. Teraz, keď si od nás vzdialená tisícky kilometrov a začínaš nový život, sa Ti na nás bude spomínať veľmi ťažko, no ja chcem, aby si vedela, že navždy ostaneš s nami a hlavne so mnou. Ďakujem Ti za všetko, čo si pre mňa kedy urobila. S láskou, Hoshi. xx
Ach. Moja Hoshi. Spadla som do spomienok, no zrazu ma z rozjímania vytrhlo zvonenie mobilu. Shelby. Usmiala som sa, rozlúčila sa s rodičmi a išla dole.
"Ahoooooj!" skríkla som a vrhla sa na ňu. Objímali sme sa asi 15 minút, potom sme vyrazili do neďalekej kaviarne. Sedeli sme pri stole asi hodinu a rozoberali všetko možné.
"Pamätáš si ešte na Jeremyho?" opýtala sa Shelby.
"Jasné, na neho sa nedá zabudnúť," zasmiala som sa pri spomienke na všetky tie zážitky s ním.
"No, nejako sme sa dali dokopy," usmiala sa zamilovane.
"Prečo si mi to nepovedala?"
"Neviem, nenapadlo mi to."
"A ešte ste spolu?"
"Áno, už to bude niečo vyše roka."
"Tak to gratulujem," povedala som a objala ju.
"A ty ako?"
"Čo ako?" nechápala som.
"Či niekoho máš."
"Ale kdeže. Nie som na typy aké sú v Japonsku. Aj keď pred pár dňami som sa zoznámila s jedným chalanom, volá sa Narrie a je z Austrálie," usmiala som sa.
"Vážne? A ďalej? Páči sa ti? Mali ste spolu niečo?"
"Nie. Je zlatý, ale to je tak všetko. Nemali a ani mať nebudeme, keďže býva na druhej strane sveta," uškrnula som sa.
"No veď nevadí. Tuto si už niekoho nájdeš. A kam sa to vlastne sťahujete?"
"Netuším. Nechcú mi to povedať. Vraj 'prekvapenie,'" povedala som namrzene.
"Veď to máš vlastne jedno. Predpokladám, že to bude v Anglicku, keď ste sem prišli."
"Tak v to dúfam. Fakt sa mi nechce učiť nejaký nový jazyk. Stačí mi toľko, čo viem."
"To ti verím. Potom mi nezabudni dať vedieť, kde bývaš, budeme sa navštevovať," usmiala sa na mňa.
"To máš jasné. Hneď ako sa to dozviem, budem ti písať, o to sa neboj," ubezpečila som ju. Pomaly sme sa rozlúčili a ja som sa vybrala do hotela.
Rodičia ma už netrpezlivo vyčkávali.
"Kde si bola?"
"So Shelby len tu neďaleko v kaviarni," odpovedala som.
"Ach tak. Poď ideme na večeru," povedala mama a išli sme do hotelovej reštaurácie.
Jedlo bolo chutné, no nedalo sa to porovnať s haluškami od mamy alebo buchtami od babky na Slovensku.
"Mami? Keď prídeme do toho nového domu, urobíš halušky?"
"Iste," odpovedala a ďalej jedla.
"Počúvaj," začal ocko, "budúci týždeň mám fotiť nejakú skupinu, pôjdeš so mnou?"
"Ako sa volajú?" opýtala som sa. Čo keď to budú Green Day?
"Nie som si istý, ale nejaký One Direction, alebo také niečo."
"Neviem, nepoznám. Asi pôjdeš sám," zamrmlala som a ďalej jedla. Nemienila som sa trepať za nejakou neznámou skupinou.

Ráno som sa zobudila asi o ôsmej a hneď na to do izby vtrhli rodičia, že mám hodinu na zbalenie a vyrážame. Tak som si dala rýchlu sprchu, pobalila veci, ktoré som stihla vybrať a naložila to do auta, ktoré vraj bolo naše. Neverila som vlastným očiam, keď som vyšla pred hotel a otec zamieril k luxusnému BMW.
"Toto ste boli vybaviť?" opýtala som sa neveriacky.
"Tak nejak. Mali sme ho objednané a teraz je naše. Páči sa ti?" opýtal sa otec.
"Či sa mi páči? Je úžasné!"
"To som rád. Zápal pre autá zdedila po mne," povedal smerom k mame a začali sme sa smiať.
"No nasadajme, čakajú nás ešte štyri hodiny cesty." Skoro som sa zadrhla. ŠTYRI HODINY?! Pre pána kráľa, prečo ja?! Umriem od nudy! A čo je tak ďaleko? Zapadákovo. Wohoo, neviem sa dočkať.

Cesta prebehla napodiv celkom dobre, celý čas sme sa smiali a spievali si. Som rada, že s rodičmi vychádzam veľmi dobre na to, že mám 16 rokov. Aj keď v Japonsku to nie je nič výnimočné, zistila som, že vo väčšine sveta sa teenageri so svojimi rodičmi často hádajú. Samozrejme, že sa hádame aj my, ale nie je to až také hrozné.

"Tak a sme tu," zahlásil otec, keď sme zastali pred nejakým chutnučkým domčekom.
"Tu budeme bývať?" opýtala som sa. Obidvaja prikývli a ticho čakali na moju reakciu.
"Čo ti dáva, je to perfektné! No tak, na čo čakáte?! Otvárajte dvere, chcem to vidieť zvnútra," popohnala som ich. S úľavou si vydýchli a otvorili vchodové dvere. Mama ma v skratka naviedla do mojej budúcej izby a ja som vyštartovala po schodoch ako raketa. Takmer som vyvalila dvere.
No, mohlo to vyzerať aj lepšie, pomyslela som si sklamane a vliekla sa dole.
"Tak? Ako sa ti páči izba?"
"Žiadna sláva," povedala som úprimne.
"Neboj, pozajtra ideme maľovať a kúpiť nábytok, bude to lepšie," povzbudil ma otec a okamžite si všimol zmenu v mojej tvári.
"A čo škola?" opýtala som sa.
"Tento týždeň máš ešte voľno, pokiaľ nedáme dom ako tak do poriadku. Potom začínaš makať." Fajn, s tým súhlasím.
Obidvaja na mňa pozerali a mne vŕtalo hlavou, na čo som zabudla. V tom mi to doťuklo.
"Kde vlastne bývame?" opýtala som sa a modlila sa, aby mi ten názov bol aspoň trochu známy. Tiež mi mohlo napadnúť sledovať ceduľky.
"Bradford, srdiečko," usmiala sa mama. Brad- čo? Také ani nie je, pomyslela som si.
"Také nie je," zasmiala som sa. "Idem si to nájsť na Googli," oznámila som a vytratila sa do mojej izby. Ešte raz som sa tam poobzerala a nakoniec som sa ešte vrátila po stoličku, položila ju na balkón a zapla laptop. Naťukala som si Google Maps a zadala som trasu Londýn - ... Dopekla, ako to bolo?
"Mamí?" kričala som a išla dole. "Kde to bývame?"
"B-R-A-D-F-O-R-D," vyhláskovala mi so smiechom.
"Ach tak. Ďakujem," zasmiala som sa a išla to zadať do mapy.
Hm, podľa satelitných snímkov tu je celkom pekne. Uvidíme, aké to tu je naozaj.
Potom som išla na Twitter, napísala Shelby kde bývam a ešte sme si hodnú chvíľu písali. Sľúbila, že ak bude môcť, príde ma pozrieť. S radosťou som súhlasila a po chvíli sme sa rozlúčili, keďže musela ísť preč.
Zišla som si dole po veci a asi hodinu som trepala všetky svoje krabice do izby. Rozhliadla som sa okolo seba a uznala som, že nemá zmysel vybaľovať to. Tak som ich nechala tak, ľahla si na matrac, ktorý som mala namiesto postele a nejakým zázrakom som zaspala...

Okééééy. :D
Tu by vám o pol ôsmej mal ísť twitcam so mnou. :D http://twitcam.livestream.com/9n2we
ja viem, že vám to je jedno. :D
ale tie, čo sa prídete pozrieť na moju gebuľu, dúfam, že sa aj niečo budete pýtať. :D alebo aspoň písať. :D
nech tam nesedím jak debílek. :D
a ak máte nejaké otázky, môžte ich napísať aj tuto do komentu :P
btw, snáď sa ma nezľaknete :( :D
Bože, to bude trapas. :DDD ale čo pre vás neurobím. :P :D
Teším sa na vás :) xx

btw, keď tam niekto budete, napíšte tam niečo, nech viem, že tam netrapkujem zbytočne. :D
JA SA HANBÍÍM !!! :DDDD

piatok, 20. apríla 2012

Another world 4

Takže.. :D tá Twitcam vás celkom nadchla.. :D či sa mi len zdá? :D každopádne, asi ju urobím zajtra o pol ôsmej ak sa bude dať. :D prišli by ste? :D tu je ešte môj twitter: https://twitter.com/#!/StepiBeadles :)
btw, veľmi vadí, že je zase taká krátka? lebo ja vážne netuším, čo tam mám dať. Sama sa neviem dočkať, keď sa stretne s ______, potom to bude konečne zaujímavejšie a dlhšie. :D


Pondelok a utorok sa niesli vo veľmi podobnom štýle. Najprv som sa nudila v škole a potom doma balila všetky veci. Zo začiatku mi to išlo pomaly a vôbec sa mi do toho nechcelo, no musela som. Takže najprv som pretriedila všemožné veci a to, čo mi nebude chýbať som bez milosti vyhodila, alebo dala na špeciálnu kôpku vecí, ktoré budem rozdávať. Alebo ešte by sa to dalo predať. Hm, nie je to zlý nápad. V rýchlosti som poprezerala všetky veci, ktoré by som mohla speňažiť a dala ich na ebay. Veď niekomu sa už snáď budú páčiť. Lenže to znamená, že ich musím trepať so sebou do Európy. Čo ak by som ich nechala Hoshi? To nie je od veci, budem sa jej to musieť opýtať. Teraz však naspäť do krutej reality. Všakovaké blbosti som už pobalila, na nočnom stolíku som si nechala jedine fotky s mojimi kamarátkami a v skrini pár kúskov oblečenia. Ach, a pri vankúši mi stále tróni Shane, plyšový macík, ktorého som dostala od kamarátov na Slovensku.

Na ďalší deň, to bola streda, som už nemusela ísť do školy. Ale ja ako poctivý študent som sa tam natrepala a po skončení vyučovania sme išli s Hoshi a Kohanou nakupovať. Pridali sa k nám aj Naoko a Yukio, to je ten Kohanin nový objav, a ja som sa cítila ako piate koleso na voze. Nie len že som sa tak cítila, no ja som ním aj bola. Teda až do chvíle, kým sme nestretli Narrieho.
"Ahoj," usmieval sa od ucha k uchu.
"Rada ťa zase vidím," opätovala som mu úsmev a objala ho.
"Potešenie na mojej strane," uškrnul sa a pridal sa k nám. Ani ho nebolo treba presviedčať, pretože videl, že som tam sama ako prst. Spoločnosti som sa samozrejme potešila a bola som rada, že sa môžme rozprávať o čomkoľvek a zvyšok nám nebude rozumieť. Nezabúdajte totiž, že oni po anglicky nevedia a Narrie zas nevie japonsky. Čo viac si môžem želať.
Prebehli sme celé obchodné centrum a s pár taškami a bohatšia o zážitky som sa vrátila domov.

(som debil, ale pustite si toto:  http://www.youtube.com/watch?v=rgxfthPHTwc Budete to viac prežívať. :D)
*O dva dni neskôr*
Odchádzam. Oficiálne sa sťahujem z môjho milovaného Tokia do neviem akej diery v Európe. Rozmýšľala som nad nejakým veľkomestom, napríklad Paríž alebo Londýn, no mama mi povedala, že tam to nie je.
"Nehovorila si, že to je prekvapenie?"
"Je, ale môžem ti povedať, že to nie je ani Londýn, ani Paríž. A dokonca ani Rím." Pri spomienke na ten rozhovor som si len povzdychla a už v realite som sedela na letisku vedľa Hoshi. Obidve sme boli celé zaslzené a nevedeli sme so seba dostať ani hláska.
"Budeš mi tak hrozne chýbať!" vyhŕkla a hodila sa mi okolo krku, keď oznámili náš let.
"Aj ty mne! Strašne!"
"Skype?"
"Samozrejme," usmiala som sa.
"Ešte toto," potiahla nosom a podávala mi akúsi škatuľku. "Je to od nás všetkých, ale otvor to až na novom mieste," usmiala sa.
"Hoshi," povzdychla som si a ešte viac sa rozplakala.
"A toto je odo mňa. Sľúb, že na mňa nezabudneš, nech sa ocitneš kdekoľvek," povedala a podala mi do ruky akúsi krabičku. Otvorila som ju a tam bol medailónik. Opatrne som ho roztvorila a zbadala som tam našu spoločnú fotku.
"Je to krásne! Sľubujem, že nezabudnem," povedala som.
"Už som hovorila, že mi budeš chýbať?"
"Áno. A ja som ti hovorila, ako veľmi ťa mám rada?"
"Áno. Ďakujem Ti za všetko, čo si pre mňa kedy urobila," usmiala sa a obidvom sa nám začali v hlave premietať spomienky.
"Ja Ti ďakujem, že si pri mne stála."
"Dievčatá, musíme ísť. Rada som ťa spoznala, Hoshi," povedala mama a Hoshi ju objala. Potom som ju ešte asi trikrát objala ja a celá zaslzená sa pobrala za mamou do lietadla. Párkrát som sa obzrela a moja najlepšia kamarátka tam stále stála, hrdinsky sa usmievala a kývala mi. Odkývala som jej a zatvorili sa za nami dvere...

štvrtok, 19. apríla 2012

Another world 3

Tak mi napadlo.. Ak by som niekedy urobila Twitcam, prišli by ste sa pozrieť na moju dutú gebuľu ? :D len mi píšte komenty či by vás to zaujímalo :P a môj podrezaný jazyk by vám možno prezradil aj nejaké pikantnosti z ďalších častí... :D 
K častiam. Zo začiatku sú väčšinou kratšie a nezáživné, a tak to je aj u mňa. Snáď to zvládnete :) potom keď sa to rozbehne, tak budú pekne dlhé, aspoň sa o to budem snažiť. :) 


Hoshi ležala na gauči, zjavne opitá a okolo úst mala krv.
"Hoshi!" skríkla som a utekala ku nej. Najprv som ňou jemne potriasla, no keď nereagovala, bežala som po Narrieho. Jemu sa ju podarilo prebrať a ja som ju niesla preč.
Keď sme vyšli pred dom v ktorom sa to celé odohralo, akoby sa zobudila.
"Čo to? Kde to? Chey," vydýchla.
"Čo sa stalo?" opýtala som sa.
"Neviem. Nemáš nejakú vodu?" poprosila a ja som pokrútila hlavou.
"Nemôžeš zohnať čokoládu? Nech vytriezviem, aj keď nie som veľmi opitá," hovorila malátne a ja som s ňou išla do najbližšieho obchodu, ktorý mal aj o pol dvanástej otvorené. Kúpila som dve fľaše poriadne studenej minerálky a tri tabuľky čokolády. Vonku som ju prinútila vypiť celú fľašu a polovicou ďalšej som jej chladila tvár. Vedela som už čo s ňou, keď má v sebe alkohol a vedela som aj to, že ju musím nechať vytriezvieť ak chcem vedieť čo sa tam stalo. Sadli sme si na lavičku a ona pomaly vyjedala čokoládu. Pozrela som na hodinky a skoro ma porazilo. Za 15 minút nestíhame dôjsť domov. Tak som jednoducho zavolala mamke, že budeme meškať. Nevadilo jej to, pretože ak o mne vie, nemá najmenší problém.
Keď bola Hoshi konečne schopná premýšľať a rozprávať, dožadovala som sa, aby mi povedala čo presne sa stalo.
"Nemôžem ti to povedať ráno? Je mi hrozne zle a chcem si ľahnúť," mrmlala po ceste domov.
"Fajn. Ale nevyhneš sa tomu, to ti je dúfam jasné." Niekedy som sa pri nej cítila, akoby som bola jej matka. Poslušne prikývla a ďalej sme kráčali v tichosti. V bytovom komplexe sme nastúpili do výťahu a vyviezli sa na 23. poschodie, kde bol náš byt.
"Čauko," pozdravila som doma a viedla polospiacu Hoshi do mojej izby.
"Konečne," prišla ku mne mama a premeriavala si ma skúmavým pohľadom. "Čo jej je?"
"Len jej prišlo trochu zle, prejde to," usmiala som sa nervózne a utekala do bezpečia izby. Hoshi som uložila na posteľ, kde okamžite zachrápala a ja som sa išla osprchovať. Potrebovala som zo seba zmyť všetok ten cigaretový pach a alkohol. Od žalúdka mi tiež nebolo práve najlepšie a to som mala len jednu vodku. Aspoň viem, že to mňa nebude alkoholik. Jeden bonusový bod pre teba, zasmiala som sa rozprávajúc sa so svojou pečeňou. Po uvoľňujúcej sprche som sa navliekla do pyžama a ľahla si vedľa Hoshi, kde som zaspala.

*Ráno*
Zobudila som sa a Hoshi stále spala. Bolo mi divné po včerajšku ju budiť, tak som potichu vykĺzla z izby a išla si urobiť raňajky. V kuchyni už sedeli rodičia a začali sa ma vypytovať všelijaké otázky typu: Ako bolo včera na párty, kde to bolo, kto tam bol... Neznášala som to, ale ako poslušná dcéra som na všetko so strojeným úsmevom odpovedala. Snažím sa sekať dobrotu aspoň teraz, pár dní pred sťahovaním. Nemienim robiť zlú krv, keď spolu budeme celé dni, kým to tu všetko zbalíme.
"Dobré ráno," začuli sme Hoshi, ktorá práve vchádzala do kuchyne.
"Dobré ráno," usmiali sme sa všetci naraz.
"Čo si dáš na raňajky?" opýtala som sa ako správny hostiteľ.
"Nič, ďakujem. Len som ťa hľadala," povedala a sadla si vedľa mňa.
"Ach tak. Ja sa najem a pôjdeme do izby, dobre?" usmiala som sa na ňu, pretože som videla, že jej nie je moc dobre. Iba prikývla a dívala sa na moje raňajky, ktoré pozostávali z cereálií zmiešaných s jogurtom. Keď som na sebe cítila jej pohľad, prešla ma chuť, tak som to do seba rýchlo hodila a išli sme do izby.
"Tak spusť. Čo sa včera stalo?" opýtala som sa hneď ako sa za nami zavreli dvere.
"Ja... Bola som s Naokom, potom som niečo vypila a," nedokončila, pretože sa jej do očí začali zbierať slzy.
"Pokračuj," povedala som a objala ju okolo ramien.
"No a potom tam prišiel nejaký ožratý chalan a začal ma obťažovať. Kedže som sa medzi tým dala dokopy s Naokom, postavil sa a povedal mu, nech mi dá pokoj. Ten debil odsotil Naoka do stola a približoval sa ku mne. To sa na neho vrhli nejaký Naokovi kamoši a Naoko si sadol naspäť ku mne. Nakoniec to skončilo tak, že sa tam dovalili nejaký debilkovia, ktorý boli s tým ožranom a začali mlátiť Naoka. Ja som sa na to nemohla pozerať a chcela som ich rozdeliť, no niekto mi dal päsťou do sánky a ja som spadla na gauč a tam si ma už našla ty."
"Keď som ťa našla, bola si v mdlobách," podotkla som.
"Ja som odpadla?" opýtala sa šokovane a ja som prikývla. Ani jedna z nás v nevedela čo povedať, tak sme tam len ticho sedeli a boli myšlienkami niekde inde.
"Čo tu budem bez teba robiť?" zašepkala zrazu Hoshi a obe sme sa rozplakali.
"Zvládneš to," upokojovala som skôr seba ako ju, "a teraz tu máš aj Naoka."
"Ale Naoko mi nenahradí najlepšiu kamarátku."
"Ale skype ti ju prinesie," usmiala som sa.
"A čo časový posun?"
"Kvôli tebe budem hore aj celú noc."
"Budeš mi hrozne chýbať."
"Ty mne viac," pošepla som a opäť sme sa rozplakali.

streda, 18. apríla 2012

Another world 2

Za túto časť vďačíte hlavne Mims, ktorá mi urobila domácu úlohu na zajtra. :D
ďakujem :)*
http://www.youtube.com/watch?v=qlEp1U7tfjI&feature=youtu.be
ten chlapec mi nehorázne pripomína Harryho. Toľká jebateľnosť! :D
a ešte, časť je trošku nudnejšia ako zvyčajne, ale to je tá pomsta môjho básnického čreva, prejde to ;) :D

"Hoshi! Prišiel tvoj ocko!" kričala mama z kuchyne a tak sme sa vybrali za nimi.
"Určite vám nebude prekážať?" počuli sme hovoriť jej ocka.
"Nie, nebojte sa. Budeme len radi ak bude Cheyenne robiť spoločnosť," vravela mamka.
"Ďakujééém!" kričala Hoshi a vrhla sa na svojho rodiča.
"Za málo, len ma nerozpuč," zasmial sa a do ruky jej vtisol ruksak s vecami na spanie.
Samozrejme som nezabudla na spôsoby, tak som sa slušne pozdravila a poďakovala mu, že u nás môže ostať.

"Buď slušná, počúvaj, nič nerozbi a dávaj na seba pozor," dohováral ocko Hoshi, keď odchádzal.
"Áno, áno, dobre, fajn. Páá," zakývala mu ešte a zabuchla dvere.
"PARTY TIME!!" skríkla som a utekali sme do izby.
"Pusť tamtých čo máš na stene," povedala Hoshi a ukázala na plagát Green Day. S radosťou som jej vyhovela a vypeckovala 21 Guns. Začala som si pospevovať a spolu sme sa hádzali po celej izbe ako retardované. Presne toto som na nej milovala. Že sme boli takmer rovnaké a vedela sa so mnou nadchnúť pre hocakú blbosť.
"Spánok?" opýtala som sa, keď sme si celý plasylist vypočuli asi 10krát.
"Niéé," zazívala a ja som sa začala smiať. "Ešte film."
"A čo chceš vidieť?" opýtala som sa a hrabala sa v laptope.
"Čo ja viem, dačo pusť. Stejne tak celý film prekecáme, tak nechápem, čo riešiš," zasmiala sa. Mala pravdu, z filmov sme nikdy nič nemali. No nám to vyhovovalo.
Popri tom nudnom filme, rozoberaní zajtrajšej párty, na ktorú možno ani nepôjdeme, sme nejako zaspali...

*Ráno*
"Cheyenne. CHEYENNE!" kričala Hoshi a triasla mnou, akoby sa neviem čo dialo.
"Čo jééé?" spýtala som sa v polospánku.
"Volal mi Naoko a pozval ma na randééééé!!" vrieskala mi do ucha a ja som sa začala tešiť s ňou. Neviem, či m tak dokonale prebral ten vreskot alebo tá úžasná správa. Zrejme oboje.
"No vidíš! Ja som ti to vravela!" povedala som jej a objala ju.
"Chce, aby som na tú párty išla s ním. Zoženiem ti niekoho, kto pôjde s tebou a pôjdeme štyria?" opýtala sa.
"Ja si vezmem Kohanu," usmiala som sa.
"Nie, ona má doprovod," pokrútila nesúhlasne hlavou. Čo to? Kohana niekoho má? Zaujímavé veci sa tu dozvedám.
"Tak pôjdem sama."
"Nie, budeš ako piate koleso na voze. Počkaj niekto mi volá," povedala a začala hľadať mobil. Nakoniec celá zadýchaná zodvihla.
"Haló? Hej..Nie, nemá... Samozrejme, nenecháme... Čo si?! Bože, ty si perfektná! Určite sa poteší!! Ďakujem, máš to u mňa. Pác a pusu," povedala ešte a vysmiata zložila.
"Kto to bol?"
"Kohana," odpovedala a čakala ďalšie otázky. Ja som len prikývla a bola ticho.
"Ani sa neopýtaš, čo chcela?"
"Ach. Tak čo chcela?" opýtala som sa neochotne.
"Zohnala ti doprovod! Tešíš sa, však?" pozrela na mňa. "Že sa tešíš?" zavrčala.
"Jasné, teším sa," uškrnula som sa nepresvedčivo.
"Tak určitéé," zamrmlala. "Je ti to jedno. Ale mňa to nezaujíma. Proste máš doprovod a hotovo!" povedala a začala si mädliť ruky.
"Čo máš za lubom?" opýtala som sa opatrne.
"Ideme sa dať do parády! Priprav niečo na chrúmanie, poriadne dlhý playlist, vajíčka, citróny, med, cukor, vodu, misky, kulmu, žehličku," rozkázala.
"Na čo ti to bude?"
"Beauty popoludnie ty trúba!" zasmiala sa a pľasla mi po čele. Ach ták. No čo už. Zbehla som do kuchyne a zbierala potrebné prísady.
"Načo ti to bude?" pýtala sa mama.
"Hoshi," povedala som ako odpoveď a ona pochopila.

Celé popoludnie sme strávili v mojej izbe a kydali na seba kadejaké prírodné masky, česali si vlasy a vymýšľali rôzne kombinácie oblečenia na večer.
"A teraz ešte nech nás mama pustí," zamrmlala som asi tri hodiny pred odchodom.
"Čo?! Ty si to ešte nevybavila? OMG! Poď, makáme," vyskočila na rovné nohy a schytila ma za ruku.
"Mamí?" zatiahla som prosebným tónom v obývačke.
"Áno, môžte ísť na tú párty. O polnoci ste doma!"
"Ako to vieš?"
"Viem všetko zlatko," uškrnula sa a postrapatila mi vlasy.
"Fajn, môžme sa ísť pripraviť," povedala nadšene Hoshi a ešte nezabudla poďakovať.

Keď sme boli hotové, rozlúčili sme sa s mamkou a mohli sme vyraziť.
Párty nebola ďaleko, len pár ulíc od nás. Preto sme sa vykašľali na všetky dopravné prostriedky a vybrali sme sa pešibusom. Po ceste sme k sebe pribrali Naoka s Kohanou a jej chalanom. Nepoznala som ho a ani som sa nechystala spoznať.
Na miesto sme došli asi po 15 minútach a zábava už bola  plnom prúde.
"Kde je ten môj 'doprovod'?" kričala som ironicky Hoshi do ucha.
"Netuším," odkričala naspäť.
"Cheyenne, poď sem!" zjavila sa odniekiaľ Kohana a ťahala ma do záhrady.
"Konečne kľud," povedala skôr pre seba.
"Chey, toto je Narrie," usmiala sa a predstavila mi chalana, ktorého som si ani nevšimla. Bol fakt pekný.
"Nevie moc japonsky, ale je z Austrálie, takže sa dohovoríte," uškrnula sa a jemu povedala to isté čo mne.
"Rád ťa spoznávam," usmial sa a objal ma.
"Potešenie na mojej strane," povedala som a dívala sa do jeho sýto modrých očí.
"Takže odkiaľ si?" opýtal sa, keď sme si sadli na lavičku.
"Tak trochu odvšadiaľ," zasmiala som sa na vtipe, ktorému on nemohol chápať.
"A to je?"
"Mama je Slovenka, otec je Francúz a ja som sa narodila v Japonsku," povedala som.
"Ach ták."
"A čo ty?"
"Ja? No, tak mama je z Kazachstanu ('cuz Borat lives there! ;DDD) a otec z Austrálie, tak ako ja," uškrnul sa. Bavili sme dosť dlho a o pol dvanástej mi zazvonila pripomienka, že sa treba poberať domov.
"Rada som ťa spoznala Narrie, no teraz budem musieť ísť," rozlúčila som sa s ním a pobrala sa hľadať Hoshi.
Najprv som ju nemohla nikde nájsť, no nakoniec som ju objavila. A to čo som zbadala ma vôbec nepotešilo...
Defčatá moje.
Neviem, či dnes stihnem napísať časť, pretože musím urobiť prezentáciu o One Direction (ach, presne kvôli tomuto mám rada školu. :D).
ale ja sa pokúsim urobiť, čo je v mojich silách a vypotiť niečo :)
takže sa nehnevajte, ak dnes nič nepridám :)
ľúbim vás ! :-* :)

utorok, 17. apríla 2012

Another world 1

6,000 zobrazení !! Skáčem po plafón !! ĎAKUJEM !!! 
   
Tu je prvá časť nového príbehu. :) nebudem to zbytočne obkecávať, snáď sa vám to bude páčiť aspoň z časti tak, ako sa vám páčil prvý príbeh :) Enjoy it (:

"Čože?! To nemyslíš vážne Chey!" skríkla Hoshi, keď som jej oznámila, že sa sťahujem. Zase.
"Bohužiaľ to myslím vážne," odvetila som a slzy mi stekali po lícach. Ona na tom nebola o nič lepšie.
"Zase ma tu necháš," plakala. Ľutujem ju. Veľmi. Bola to moja najlepšia kamarátka, a to som ich za svoj krátky život mala dosť. Jednu, keď som bývala na Slovensku, ďalšiu vo Francúzsku, jednu som si stihla ako-tak získať počas dvňaojmesačného života v Londýne a Hoshi... Nuž, ona je moja najlepšia kamarátka tu, v Japonsku.
"A kam sa sťahuješ?" opýtala sa Hoshi keď sa nám podarilo trochu upokojiť.
"Neviem. Mama mi povedala len toľko, že niekde do Európy," priznala som.
Nechcela som sa sťahovať. Nie teraz, keď... Keď čo? Bývam tu už ďalšie 3 roky, čo je aj s mojim narodením dohromady sedem. Prežila som tu takmer polovicu života a začínala som si myslieť, že už ostaneme tu. Zrejme som sa mýlila.
"Do Európy?! Veď tam ste už bývali! TRIKRÁT!" vzlykala Hoshi cez slzy.
"Viem... Ale vieš aká je mamina agentúra. Nezaujíma ich to," vysvetľovala som. Maminu prácu som z celej duše nenávidela. Stále sme sa kvôli tomu sťahovali. Robila stylistku nejakej modelingovej agentúre a tak s nimi musela jazdiť. Väčšinou bola doma, no ten náš domov sa často menil. Raz sme boli tu, inokedy zasa inde. Precestovala som s ňou takmer celý svet a vďaka jej práci sa viem dohovoriť takmer všade. Veď rátajte so mnou. Rozprávam plynule slovensky, anglicky, francúzsky, japonsky a ako tak viem taliansky a španielsky. Má to svoje výhody keď je vaša rodina všade. Otec je Francúz, mama Slovenka, ja som sa narodila v Tokiu, babku mám v Taliansku, aj keď rozpráva francúzsky a nejakú ďalšiu rodinu v Španielsku. Preto tie jazyky.
"Nemôžeš odísť," vzlykala mi Hoshi na ramene.
"Nechcem. Ale nedá sa inak," povedala som a hladila ju po vlasoch. Bála som sa, ako to tu zvládne. Nie že by sa o seba nedokázala postarať, ale všetko sme robili spolu.
"Kto mi bude dávať rady, ako zbaliť Naoka?" zasmiala sa.
"Veď tu budeš mať Kohanu," uškrnula som sa.
"To hej, ale s ňou to nie je ono. Nemá taký rozhľad ako ty," povedala a vážne na mňa pozrela. Zazerali sme na seba a začali sme sa smiať.
"Ach, ako mi len toto bude chýbať," zašomrala som.
"Len toto?" pozrela na mňa smutne.
"Ale kdeže," zasmiala som sa. "Ty mi budeš chýbať zo všetkého najviac," šepla som a opäť sme sa rozplakali. Toto bude ťažké, pomyslela som si.
"Dámy, poďte sem!" kričala na nás mama. Prestrašene sme na seba pozreli a bežali do obývačky.
"Čo sa stalo?" opýtala som sa. Po japonsky, aby nám rozumela aj Hoshi. Inak sa bavíme po slovensky.
"Hoshi, ak chceš, môžeš u nás na víkend zostať," otočila sa mamka ku mojej spriaznenej duši.
"Vážne? Ako ste to vybavili?" pýtala sa neveriacky, keďže poznala svojich rodičov a vedela, že ak by sme o to prosili my, nedovolili by to.
"Povedala som im, že si chcete užiť čo najviac kým sa dá," usmiala sa na ňu, "otec ti prinesie veci na spanie. A teraz ty," otočila sa na mňa a už hovorila slovensky. No do prdele, zanadávala som v duchu.
"O týždeň o takomto čase už budeme v lietadle, na ceste do Európy. Zatiaľ ti nepoviem, kam ideme, chystám to ako prekvapenie," uškrnula sa no mne do smiechu nebolo. Zrejme ani Hoshi, ktorá stála vedľa mňa a raz pozerala na moju mamu a raz na mňa. Chúďa, nemala potuchy, o čom sa bavíme.
"Takže teraz si to s ňou uži. Od stredy nepôjdeš do školy, pretože musíme baliť," povedala ešte a odišla do kuchyne.
"Hoshi, dáš si s nami halušky?" kričala japonsky mama z kuchyne. Hoshi prikývla a ja som mame zakričala, že si dáme obe.
"Čo ti hovorila?" pýtala sa šeptom Hoshi keď sme si niesli do izby jedlo.
"Len že o týždeň letíme a že od stredy nechodím do školy," zamrmlala som a pustila sa do jedenia. Hoshi nasledovala môj príklad a tak sme sa dosýta najedli.
"Pochvala kuchárke," zasmiala sa keď sme odniesli taniere.
"Kuchárka ďakuje," uškrnula sa mama, ktorá to počula.
"Ešte jednu vec, Cheyenne," zavolala ma naspäť mama. Podišla som k nej a čakala čo povie. "V stredu môžeš ísť nakupovať. Dám ti nejaké drobné, aby si si užila, kým môžeš," usmiala sa a pustila ma za Hoshi.
"Defča moje," povedala som v izbe a hodila sa k nej na posteľ, "v stredu ideme nakupovať!"
"Fajn! A zajtra pôjdeme na žúr! Musíš si to tu užiť!" zasmiala sa a postavila sa k mojej skrini.
"Čo to robíš?" pozerala som na ňu nechápavo.
"Vyberám nám oblečenie na zajtra. Na tej žúrke kam chcem ísť bude Naoko, musím zapôsobiť. A vraj má doma nejakého bratranca, tuším sa volá Jack."
"Blééé. Už len podľa mena je škaredý," zasmiala som sa.
"To hej," pridala sa. "Ale možno by sa ti mohol páčiť. Vraj je presne taký európsky typ," uškrnula sa, pretože dobre vedela, aký mám vkus. Bolo jej jasné, že niekto odtiaľ by sa mi nepáčil.
"Pôjdeme však?" pozrela na mňa psími očami keď som neodpovedala.
"Samozrejme. Ako by som ti len mohla odoprieť šancu vidieť tvojho milovaného Naoka?" smiala som sa a ona do mňa hodila vankúš.
"Veď počkaj!" začala som sa smiať a hodila po nej perinu. Takto sa začala naša tradičná vojna až sme zarehotané a zaslzené padli na posteľ...

pondelok, 16. apríla 2012

Everything about you 30

Niekedy rozmýšľam nad tým, či si vôbec zaslúžim všetky tie zobrazenia a perfektné komentáre.. ale aj tak som vám za ne neskutočne vďačná. 
Mám ešte pár slov k tejto časti.
Je hrozná, strašná, odporná, asi najhoršia, akú som kedy napísala :(
Ale snažila som sa ako som len vedela :/

V parku sme sa každý vybral svojou cestou. Neriešil som ostatných, bol som rád, že som s mojou láskou sám.
"Milujem ťa!" povedal som, keď sme ležali na tráve.
"Aj ja teba. Ani si nevieš predstaviť ako," pošepla a ľahla si na moju hruď.
"Určite nie viac, ako ja teba," uškrnul som sa a hral sa jej s vlasmi.
"Namýšľaš si," zasmiala sa. "Ja ťa milujem najviac na svete."
"A zaslúžim si to vôbec?" opýtal som sa so smiechom.
"Ešte budem musieť porozmýšľať!" vyhŕkla a sadla si. Zmätene som sa díval na jej chrbát, no rýchlo som sa posadil k nej a objal ju okolo pása.
"Tak rýchlo rozmýšľaj," pošepol som jej do ucha a stiahol ju naspäť na trávu.
"Zaslúžiš," povedala po chvíli a na pery mi vtisla nežný bozk. Začali sme sa teda bozkávať a váľali sme sa po tráve ako malé deti. Ale nevadilo nám to. Veľmi dobre sme si totiž uvedomovali, že náš spoločný čas sa pomaly kráti. Mali sme pred sebou ešte mesiac, no ten zbehne rýchlo a nám to bolo jasné. Preto sme si každú chvíľu užívali plnými dúškami.
Keď sa začalo stmievať, zdvihli sme sa zo zeme a išli pred McDonald, kde nás čakali ostatní...

*O 3 týždne neskôr*
"Už teraz mi chýbaš," zamrmlal som takmer ako každé ráno, keď sme sa zobudili.
"Nemysli na to. Ešte máme pár dní," pošepla a ako zvyčajne ma vášnivo pobozkala. 
"Vieš predsa, že sa snažím," povedal som a ďalej ju bozkával.
"Vstávame?" opýtala sa po chvíli. Prikývol som a obaja sme sa obliekli.

Zašli sme si do neďalekej pekárne po šišky a zjedli sme ich v kaviarni pri šálke čaju. Bolo nám spolu dobre a nechceli sme byť s ostatnými. Užívali sme si, kým sa dalo.
Po výborných raňajkách sme sa vrátili k ostatným do vily. Našťastie sme mali ešte celé tri týždne voľno, takže sme sa ani na Havaj nemuseli trepať. Tu je nám dobre. A myslím, že hovorím za všetkých.
Potichu sme si prisadli do obývačky, kde si práve pustili film. Asi po troch minútach som si všimol, že to je Titanic a chcel som okamžite odísť, no keď som zistil, že so Stephanie ani nepohnem, ostal som tam.
Ach, ako ma len bolelo, keď plakala nad osudom Rose a Jakea. Ale taktiež som bol rád, že som bol tam a utieral jej slzy. A podával jej vreckovky. A tíšil jej vzlyky. Bože, ako mi hrozne bude chýbať. Už týždeň vkuse nemyslím takmer na nič iné ako na to, že bude musieť odísť. Snažím sa, aby na mne nevidela moje obavy, no nie vždy mám pocit, že si to nevšimla. Pozná ma až priveľmi dobre. A mne bolo jasné, že o všetkom vedela.
"Poď," povedala, keď sa spustili záverečné titulky, a ťahala ma preč. Vošla do izby, zhodila sa na posteľ a ja za ňou. 
"Čo sa stalo?" opýtal som sa šeptom ležiac vedľa nej.
"Viem, že ťa to trápi. A nechcem, aby si si myslel, že mne je to jedno. Nie je," povedala a zadívala sa mi do očí. 
"Milujem ťa viac ako si dokážeš predstaviť a bolí ma keď ťa vidím takto."
"Ja nechcem, aby si ma opustila," povedal som ticho a bál som sa, že môj hlas prezradí príchod sĺz.
"Neopúšťam ťa," pohladila ma po líci. "Len.. Sa vraciam domov. Ale snáď nie navždy."
"Budem ťa môcť chodiť navštevovať?" opýtal som sa a na moje potešenie prikývla.
"Teraz," potiahol som nosom, "pôjdem s tebou. Mám voľné ešte ďalšie dva týždne po prázdninách, takže si ich nenechám ujsť. Ukážeš mi to mesto, odkiaľ si." Trochu som sa zahanbil, že som si nespomenul na názov, no dúfal som, že ma pochopí.
"Samozrejme. Bude mi potešením poukazovať ti Košice," usmiala sa a pobozkala ma na líce. Ja som ju prevrátil na chrbát a ľahol si na ňu.
"Sľúb, že na mňa nezabudneš, aj keď nebudem pri tebe," povedal som a rýchlo klipkal očami, aby mi slzy nepretiekli cez okraj viečok.
"Sľubujem," pošepla a pobozkala ma...

*O týždeň neskôr*
"Tak sa majte banda!" povedal som a z tašky vyberal letenky. "Vidíme sa o dva týždne!"
"Budete mi chýbať," povedala Stephanie a každého poriadne objala. 
"Tak poď láska," chytil som ju za ruku a viedol ju do lietadla. Pohodlne sme sa usadili a vychutnávali si let. 

Keď sme pristáli na letisku v Prahe, bolo to úplne iné ako v Anglicku.
"Teraz máme pár hodín čas, ukážem ti centrum, chceš?" opýtala sa s úsmevom, keď sme si brali kufre. Len som sa usmial a smeroval k úschovni. Nemienim tie tašky vláčiť so sebou. 
To, čo sa vraví o Prahe, že je nádherné mesto, je naozaj pravda. Získala si ma už v lietadle, keď sme pristávali. Steph mi v rýchlosti ukázala Orloj, Václavák a zobrala ma do múzea hudby. Presne vedela, že sa mi tam bude páčiť.
Potom sme prišli naspäť na letisko, zobrali batožinu, naložili ju na pás a opäť sme sa uložili do lietadla, ktoré nás malo priviezť do Košíc.

A potom to konečne prišlo. Košice!
Oproti Prahe to bolo maličké mestečko, no malo niečo do seba. Autobusom sme sa zviezli do centra a odtiaľ ďalším autobusom ku nej domov.
Jej rodičia nás už čakali, zabudol som povedať, že dávno sme im oznámili, že sme spolu. Takže ich ani neprekvapilo, keď som prišiel s ňou. Teda nie že by o tom nevedeli, ale bolo to viac menej očakávané. 
Milo ma privítali a vzali medzi seba. Steph nám robila tlmočníčku, no zjavne jej to nerobilo žiadny problém. Jej rodičia boli milý a čo ma potešilo najviac, dovolili nám spať v jednej izbe. Len sme museli sľúbiť, že sa tam nebudú diať žiadne nekalosti. Sľúbiť sme sľúbili, len či sa to bude dať dodržať.. 

*O ďalšie dva týždne*
A je to tu. Rozlúčka. Nie, ešte nie som pripravený. Po týchto dvoch perfektných mesiacoch strávených s ňou nie som schopný ju opustiť. Ale musím.
"Budeš mi chýbať," zašepkal som jej do ucha na letisku a v očiach ma štípali slzy.
"Aj ty mne," usmiala sa na mňa a hrdinsky potláčala plač.
"Skype?" uškrnul som sa a stále ju pevne objímal. Prikývla ale nepovedala nič.
"Milujem ťa," povedal som a pobozkal ju.
"Aj ja teba," povedala a už plakala. 
"Neplač, prosím," pošepol som a trasúcou sa rukou jej zotrel slzy. 
"To mi hovorí ten pravý," zasmiala sa a dívala sa do mojich plačúcich očí.
Nastala dojemná rozlúčka hodná Oscarového filmu. No toto bolo skutočné. A bolestivé. 
"O mesiac som pri tebe," zašepkal som, posledný krát ju objal a nasadol do lietadla... 

---THE END---

nedeľa, 15. apríla 2012

Everything about you 29

Tak si uvedomujem, že Stephanie je dobre.. tak ako by som to povedala.. perverzná, resp. nadržaná. :DDD ja som si ani neuvedomila, že má 15. :D nevadí. :D
btw, snáď sa vám táto trošku kratšia časť bude páčiť, pretože som vážne netušila čo tam písať. :D

nedá sa ho nemilovať. 

Vášnivo sme sa bozkávali a ja som jej pomaly vyzliekol tričko. Opäť som sa prichytil pri tom, ako mi preskočilo srdce keď som ju takto videl.
"Aj ty," pošepla a ruky mi zaplietla do vlasov. Okamžite som pochopil, a prevliekol si svoje tričko cez hlavu.
"Lepšie?" zamrmlal som jej pri perách. Na znak súhlasu si len povzdychla a ja som ju ďalej bozkával. 
Zodvihol som ju do náručia a preniesol ju na posteľ. Tam som jej vyzliekol aj zvyšok a ona ostala len v spodnom prádle. Tak ako aj ja.
"Kto prvý?" zasmiala sa.
"Ty," povedal som, a jedným šikovným ťahom som jej rozopol podprsenku. Zvyšok skončil na zemi až priveľmi rýchlo. A potom nastala tá najlepšia noc v mojom živote...

Zobudil som sa na slnečné lúče, ktoré ma šteklili na tvári. Otvoril som oči a videl Stephanie, ako leží na mojej hrudi. Presne tak, ako sme včera večer zaspali. 
Prstom som jej prešiel po krku, po paži až ku lemu paplóna. Usmial som sa a moja ruka blúdila ďalej po jej tele. Niečo zamrmlala zo spánku a pomrvila sa. Jemne som ju pobozkal na čelo a ona otvorila oči.
"Ďakujem," zašepkala ako prvé.
"Za čo?" nechápal som.
"Za tú najkrajšiu noc v mojom živote," usmiala sa a vtisla mi bozk na ústa. Ja som jej ho opätoval a prevalil ju na chrbát, takže som ležal na nej. Cítil som jej ruky, ako mi prechádzajú po čiarke na chrbte, a celý som sa chvel.
"Je ti zima?" opýtala sa starostlivo Stephanie. Len som pokrútil hlavou a ďalej ju bozkával.
"Decká! Raňajky!" kričal Harry z kuchyne. Zagánil som do vankúša, zatiaľ čo sa Steph vyslobodzovala z môjho zajatia.
"Niall, pusť ma prosím," pošepla a vtisla mi bozk za ucho. Zachvel som sa a ľahol si naspäť na chrbát. Celý čas, od kedy vstala z postele a ako sa obliekala som z nej nespúšťal pohľad. 
"No poď, vstávame," uškrnula sa a sadla si na mňa. 
"Nie," povedal som a stiahol ju na svoju hruď. 
"No ták, netrucuj," zasmiala sa a roztopašne ma pobozkala.
"Ja netrucujem. Ibaže si sa mi viacej páčila, keď si bola nahá," povedal som a pohŕdavým pohľadom pozrel na jej oblečenie.
"Čo nie je, môže byť," zasmiala sa a prevliekla si tričko cez hlavu. Potešil som sa a moje chúťky okamžite začali pracovať. Lačne som sa vrhol na jej pery a prevalil ju na chrbát.
"Teraz nie," zamrmlala pomedzi bozky, no neodtiahla sa.
"Ale už vážne," zasmiala sa a vyliezla spopod mňa. Pozrel som na ňu pohľadom raneného šteňaťa a pritiahol ju naspäť k sebe.
"Niall, no ták. Máme ešte celý mesiac," usmiala sa povzbudivo no ja som to neriešil. Chcel som ju tu a teraz.
"Nie," zamrmlal som. Ona sa zasmiala a dvihla ma z postele. Čo so mnou to dievča porobilo? nechápal som v duchu.
"Nedívaj sa," povedal som a perinu si obmotal okolo pása.
"Niall, už som ťa videla, nehraj divadlo," zasmiala sa a ostala sedieť na posteli. Ja debil som sa červenal a rýchlo si navliekol boxerky. Pokiaľ som sa obliekol, ona si na seba navliekla tričko.
"Si hrozná," zavrčal som a rukami jej zašiel pod rifle.
"Zrazu," zasmiala sa a postavila sa na špičky, aby ma pobozkala.
"Ty ma privedieš do hrobu!" povedal som a ona sa začala smiať.
"Ale aj tak ma ľúbiš," smiala sa a stále ma držala okolo krku.
"Neľúbim," vyplazil som jazyk a všimol si hrôzu v jej očiach, keď pomaly spúšťala ruky z môjho krku.
"Ja ťa totiž milujem," usmial som sa, pritiahol ju k sebe a vášnivo ju pobozkal.
"Dobre vy hrdličky!!" skríkol niekto a vkročil do izby. Nebol to nik iný ako Harold.
"Nechcem rušiť, ale volal manažér, že za pol hodinu máme byť v Avenue." (reštaurácia v Londýne).
"Ach bože. Čo už no. Vyrážame teda?" opýtal som sa a neochotne sa odtrhol od Stephanie. Harry prikývol a my sme ho nasledovali do haly, kde už čakali všetci okrem Zayna.
"ZAYN!!" vrieskal Liam na celú vilu.
"Už idem, už idem," hundral Zayn keď vchádzal do haly. V ruke nedržal nič iné ako zrkadlo a ešte si rýchlo upravoval vlasy.
"Sme kompletný, vyrážame," zahlásil Louis a opäť sme sa naskladali do dvoch áut.

Keď sme prišli na miesto, Stan (manažér, vymyslela som mu meno, nech to je lepšie zrozumiteľné. :D) nás už čakal. Všetkých privítal a zoznámil sa so Stephanie. Myslel som, že okolo toho bude robiť veľké haló, no asi ju videl na titulke Vogue, tak bol ticho. Lepšie pre nás, pomyslel som si.
Spoločne sme sa najedli a Stan nám oznámil, že na budúci týždeň letíme na Havaj, ale nie len akože, ale naozaj.
"Stephanie ide s nami," povedal som. Nepýtal som sa to, jednoducho som to oznámil.
"No.. Ech.. Keď na tom trváš," ošíval sa Stan.
"Áno, trvám. Buď ide aj ona, alebo nejdem ani ja," povedal som rozhodne.
"Dobre, ja ti to nezakazujem," tíšil ma Stan.
"Fajn vy dvaja, nepohádajte sa tu," hovoril rýchlo Liam. "Tamto sú novinári," pošepla Danielle.
"No a čo," zašomral Harry.
"Ako vyzerám?" opýtal sa rýchlo Zayn načo sme všetci vybuchli smiechom.
"Vážne sa pýtam," ohradil sa.
"Vyzeráš dobre," povedala Stephanie a ja som jej pod stolom podvedome stisol ruku. Usmiala sa na mňa a prstom ma pohladila po dlani. Ako tak som sa upokojil, no nedá sa povedať, že by sa ma to nedotklo.

Po chvíli sme dojedli a pobrali sa na odchod.
"Poďme sa prejsť," navrhla El a ja som s ňou okamžite súhlasil.
"Kam?" opýtal sa Liam.
"St. James's Park?" navrhol Louis. Nie, nechcem si predstaviť, kam sa chystá s Eleanor zašiť.
"Fajn," súhlasila s úsmevom Danielle. A čo títo dvaja budú robiť... Ale veď Liam je slušný. Alebo žeby? Preboha živého, Horan, kam na tieto myšlienky chodíš? No kam asi, odpovedal som svojmu vnútornému hlasu, do kostola asi nie. Vykĺzlo mi tiché uchechtnutie a všetci na mňa spýtavo pozreli. Iba som pokrútil hlavou a vybrali sme sa do parku... 

Everything about you 28

Dievčatá moje, neviem, či si to uvedomujete, ale pomaly sa blížime ku koncu. :/ už to dosť dlho naťahujem ako syr na pizzi, keďže sa s tým nechcem rozlúčiť.. Ale za chvíľu to príde. Preto mám jednu závažnú otázku. 
Budete chcieť, aby som začala písať novú story? Pretože v tejto nebude mať význam pokračovať.
Snáď ma chápete. :) to je asi všetko čo som chcela :)

keď ho stretnete, povedzte mu, nech ma príde pretiahnuť. ;D (a nie som nadržaná, len na neho. :) :DD)


"Môžme ísť?" opýtal sa Harry keď sme prišli na chodbu. Obaja sme prikývli a vyrazili sme. Išli sme dvoma autami, pretože do jedného by sme sa nezmestili. Jedine ak by to bol minibus. A také oni nemajú.
Ja som išla v aute s Niallom, Louisom a Eleanor. Konečne som nebola jediné dievča. Normálne mi až odľahlo.
Celú cestu sme sa smiali na Louisovi a potom sa on smial z nás. 
Jednoducho sme sa rehotali. Poväčšine ani neviem z čoho. Proste sme sa smiali z toho, že sa smejeme. To sa stáva dosť často. Aspoň pri Louisovi určite.
A tak sme sa rehotajúc dostali až k nákupnému centru, kde mali mať autogramiádu. V tom mi niečo doťuklo.
"Inak, nemali by ste byť podľa papparaziov na Maldivách?"
"Mali, ale keďže nás včera videli na Trafalgar Square, vedia, že tam nie sme. A tak sa náš manažér rozhodol, že urobíme autogramiádu a potom 'pôjdeme' niekam na Havaj," usmial sa Niall. Len som prikývla a tvárila sa, že chápem. Nie že by som nechápala, ale nevidela som v tom zmysel.
"Ty ideš s nami, nie?" opýtal sa s vážnou tvárou Louis.
"Neviem, asi nie," odpovedala som.
"Ako to, že nie?" vyprskol Niall.
"Vezmeš ma so sebou?" opýtala som sa prekvapene.
"Že váhaš!" Usmiala som sa na neho a hlavu si oprela o jeho rameno. Upokojujúco ma hladil po vlasoch a ja som zadriemala...

Niall 
"Ty ideš s nami, nie?" opýtal sa Louis. Bože, čo to je za otázku?! Jasné, že ide s nami!
"Neviem, asi nie," povedala Stephanie.
"Ako to, že nie?" vyprskol som.
"Vezmeš ma so sebou?" opýtala sa prekvapene.
"Že váhaš!" vyhŕkol som. Ona sa usmiala a hlavu si položila na moje rameno. Jemne som ju hladil po vlasoch až zadriemala.
"Steph-" začal Louis no hneď prestal keď si všimol, že zaspala.
"Vy dvaja čo ste v noci robili?" uchechtla sa potichu El.
"Ja som spal a ona sa hrala na laptope," povedal som a celý čas sa usmieval.
"A nič viac?" pozrel na mňa cez spätné zrkadlo Louis.
"Nie," uškrnul som sa.
"Láska,  už sme tu," pošepol som jej do ucha, keď sme zastavili pred obchodným centrom.
"Ja som zaspala?" obzerala sa okolo seba prekvapene.
"Áno," usmial som sa a pomohol jej vyjsť z auta. Chytil som ju okolo pása a tak sme vošli zadným vchodom do vnútra.

"My pôjdeme nakupovať, dobre?" otočila sa Danielle na Steph, keď sme prišli do provizórnej šatne.
"Zas?!" nechápal Harry.
"A čo by mali robiť? Pozerať ako davy fanúšičiek vyznávajú v slzách lásku ich chalanom?" povedal Zayn. Len sa zasmiali a uznali, že vraví pravdu.
"Ty ma tu necháš samého?" opýtal som sa s trpiteľským výrazom a pritiahol Stepahnie k sebe.
"Nebudeš sám," usmiala sa na mňa. "A nepôjdem ďaleko. Dajú na mňa pozor."
"Určite?"
"Určite," usmiala sa a ja som ju pobozkal. Nechcel som sa od nej odtiahnuť, potreboval som ju mať pri sebe.
"Niall, ideme," potiahol ma Zayn za bundu.
"Ľúbim ťa," pošepla mi do ucha Stephanie keď som ju púšťal.
"Aj ja teba," povedal som a rýchlo jej dal bozk na líce.

Autogramiáda prebehla celkom v pohode. Porozdával som asi tisíc podpisov, asi tisíckrát som sa odfotil so šťastnými fanúšičkami a po celý čas som bol myšlienkami pri Stephanie.
Ako veľmi mi len chýbala, a to som bol bez nej len tri hodiny. Čo budem robiť, keď odíde domov? Nie, nemôžem na to myslieť. Aspoň nie teraz. Tak som sa nasilu usmial a podpisoval ďalej.
Keď sme skončili, zaspievali sme ešte jednu pesničku a Liam v diaľke zahliadol baby, ako tancujú s ostatnými fanúšičkami. Hneď som sa cítil lepšie, keď som videl, že je v poriadku.
Dospievali sme a išli do šatne, kde nikto nebol.
"Čakáme na nich?" opýtal sa Zayn.
"Ani náhodou, ideme do Nando's," povedal Louis a ja som na neho prestrašene pozrel.
"Prídu tam za nami, taká je dohoda," uškrnul sa Liam.
 Vydýchol som si a zamaskovaní sme spoločne išli na obed.
Za stolom už sedeli El a Dan, ale Steph nikde.
"Kde je Stephanie?" opýtal som sa namiesto pozdravu.
"Ahoj," povedala El. Nadvihol som obočie a čakal odpoveď.
"Ušla," zasmiala sa Dan.
"Ale nie, hneď je tu," usmiala sa El.
"Už ste tu?" začul som za sebou jej hlas.
"Kde si bola?" vyskočil som jej oproti.
"Pozrieť sa na niečo," odpovedala s úsmevom a objala ma okolo krku, načo som ju hneď pobozkal. Hneď sa odo mňa odtiahla a sadla si za stôl.
"8krát dnešné menu," povedal Zayn keď prišla čašníčka.

Všetci sme sa rýchlo najedli a fujazdili domov, pretože sme si všimli zástup fanúšičiek, ktorý sa blížil ku Nando's.

"Domov!!" vyhŕkol Harry keď sme vošli do vily. Začali sme sa smiať a on sa hodil na gauč.
Zayn si sadol k nemu na zem a ja so Steph sme išli do izby.
"Pokračujeme?" opýtal som sa s úsmevom, keď som zatvoril dvere.
"Chceš?" dívala sa na mňa so zdvihnutým obočím a ja som prikývol. Hodila sa mi okolo krku a ja som ju oprel o dvere tak ako ráno...

sobota, 14. apríla 2012

Everything about you 27


rastie do krásy.. (: 

Zobudila som sa asi o pol tretej v noci na škvŕkanie v žalúdku. Dvihla som sa z Niallovej hrude a chvíľu ho pozorovala, ako sladučko spí. Usmiala som sa a potichúčky sa dvihla z postele. Do ruky som zobrala laptop a vykĺzla z izby.

Keď som prechádzala po chodbe, všade bolo ticho a sem-tam som odniekiaľ začula tiché chrápanie.
Mala som namierené do obývačky no všimla som si, že na gauči spí Zayn, tak som ho tam nechala a išla do kuchyne. 
Z chladničky som si vybrala jogurt a zapla som si twitter.
Popri jedení som si skontrolovala nových followers, ktorých nejak rapídne pribudlo. Nechápala som a išla som si pozrieť Harryho profil. Ani vlastne neviem prečo, niečo ma tam ťahalo.
A to niečo malo pravdu.
Ako posledný tweet tam bola titulka z Vogue a ku nej popis: "Tá najlepšia kamarátka akú si môžete priať!" a tag s mojim menom. Takže preto tí followers.
Až potom mi došlo, čo tam vlastne napísal. 'Najlepšia kamarátka?' WTF?! Neviem, odkiaľ nabral, že ako kamarátka nestojím za hovno, ale to už je jeho vec.  Zrejme si myslí, že.. Počkať, netuším čo si myslí, alebo lepšie povedané, čo si myslel keď to písal. Ale to je aj tak jedno. Tak či tak si myslím, že aj keď sme sa tak normálne rozprávali asi iba dva razy, boli by z nás veľmi dobrý priatelia. Len to chce čas. A ten môj je celý Niallov.
Keď som dojedla jogurt, začala som sa cítiť ospalo, tak som vypla laptop a išla si ľahnúť. Cestou okolo obývačky som si všimla, ako sa Zayn trasie, zrejme od zimy, pretože v celej vile bolo dosť chladno. Tak som počítač položila na stôl a zakryla ho dekou, ktorá bola prehodená cez kreslo. Niečo zamrmlal, deku si pritiahol bližšie k brade a ďalej pokojne spal. Usmiala som sa a konečne sa dostala do izby. Keď som odložila laptop a ľahala si do postele, Niall sa prebudil.
"Kde si bola?" opýtal sa ospalo.
"Hrala som sa na laptope," usmiala som sa a pohladila ho po líci.
"A teraz ostaneš tu?"
"Áno."
"So mnou?"
"S tebou."
"V jednej posteli?"
"V jednej posteli."
"Pod jedným paplónom?"
"Pod jedným paplónom."
"S jedným kondómom?" Chlapec sa už zrejme prebudil. Ja som sa na neho zlovestne pozrela, no vnútri som umierala smiechom.
"Len som skúsil. Ľúbim ťa," usmial sa, pritiahol ma k sebe a vášnivo ma pobozkal.
"Aj ja teba. A teraz už spinkaj," šepla som a pritúlila sa k nemu.

Ráno som sa zobudila a Nialla nikde. V prvej chvíli som sa preľakla, kde zmizol, no potom som si uvedomila, že sa zrejme išiel len najesť a ja môžem kľudne spať ďalej. Tak som sa pretočila na druhú stranu a zadriemala som.
"Dobré ráno, je čas vstávať," povedal niekto a ja som na svojom líci cítila niečie pery. Pomaly som otvorila oči a prvé čo som zbadala boli Niallove modré kukadlá.
"Niéé," zamrmlala som a naspäť zatvorila oči.
"Ale áno, už je takmer obed," hovoril a na hlase mu bolo počuť, že sa usmieva.
"No a čo."
"No a to. Musíme ísť na autogramiádu a ja ťa tu nenechám samú. Takže vstávaj a choď sa obliecť," prikázal a dvihol ma z postele. Ja som sa z trucu zvalila naspäť a ani za ten svet som nechcela vstávať.
"Vstávaj, lebo na teba vylejem kýbeľ ľadovej vody," pohrozil mi.
"To tak určite. Svojej posteli by si takto neublížil," poznamenala som a ďalej som driemala.
"Ale čo nepovieš. Urobil by som to."
"A potom by si spal v mokrom."
"Nie, spal by som na gauči a ty by si ostala tu."
"V žiadnom prípade, nasúkala by som sa ku Zaynovi," uškrnula som sa.
"To by si mi urobila?" opýtal sa vystrašene.
"Vieš, že nie," zasmiala som sa a posadila sa, aby som ho mohla pobozkať.
"Konečne si hore," zasmial sa keď sa odo mňa odlepil.
"Týý!" prižmúrila som oči a buchla ho do ramena.
"Nebolelo, nebolelo, bé bé!" uškŕňal sa.
"Veď ty počkaj keď sa preberiem," zahundrala som a opäť som chcela spať.
"Ale no ták. Už dosť. Vstávaj!" povedal a zobral ma na ruky. Nejako som to neriešila, myslela som, že mi nič neurobí. No opak bol pravdou. Odniesol ma do kúpeľne a hodil ma pod ľadovú sprchu. To ma okamžite prebralo a ihneď som z nej vybehla.
"Ty idiot!" vrieskala som po ňom a on sa rehotal.
"Zaslúžila si si to," uchechtával sa.
"Určite! Zabudni na dobrú Stephanie!" zavrčala som a rozbehla sa za ním. Vybehol z izby a ja debilek samozrejme za ním. Keď som prefrčala okolo Harryho, ktorý na mňa obdivne zahvízdal, zháčila som sa. Dopekla, veď ja som len v spodnom prádle! preletelo mi hlavou a rýchlo som utekala do izby. Toto chlapec tak skoro nerozdýcha, povedala som zlomyseľne v duchu.
Otvorila som skriňu tak prudko, že dvierka takmer vyleteli z pántov. Vytiahla som prvé tričko, ktoré mi padlo pod ruku. Uterákom z kúpeľne som sa ako tak osušila a obliekla si už spomínané tričko. Zhodou okolností bolo Niallove. V rýchlosti som sa umyla a ku tričku som si obliekla rifľové šortky. 
Zbehla som do kuchyne, kde sedeli Harry so Zaynom.
"Ty to vieš pokaziť. Načo si sa obliekala?" hundral Harry.
"Aby si ti pri pohľade na mňa nezačal tiecť sliny," zasmiala som sa. "Kde je Niall?" otočila som sa na Zayna.
"Neviem. Pred chvíľou kdesi odišiel spolu s Liamom a Danielle."
"Vážne dnes máte autogramiádu?" opýtala som sa a hľadala si niečo na jedenie. Obaja naraz prikývli a zrazu sa v kuchyni zjavili Louis s Eleanor držiac sa za ruky.
"Dobré ráno," pozdravila som ich s úsmevom.
"Aj tebé," povedal Louis a zívol. 
"Kde sú ostatní?" opýtala sa El. Iba som pokrčila ramenami, keď tu zrazu..
"Sme domááá!" kričal Liam už od dverí.
"Buďte ticho, neprezraďte ma," pošepla som rýchlo a schovala sa za kuchynskú linku.
"Stephanie ešte nevstala?" opýtal sa Niall hneď ako vošiel do kuchyne. Všetci štyria svorne pokrútili hlavou. 
"Ach bože. Kedy vyrážame?" otočil sa s otázkou na Zayna.
"Za hodinu. Ešte má čas," uškrnul sa na neho.
"Nemá!" vyhŕkol Niall.
"Prečo by nemala? Stihne to," usmiala sa Dan.
"Lebo, lebo," jachtal Niall. 
"Nemyslím, že po včerajšku bude mať náladu na rannú rýchlovku," podpichol ho Harry a ja som si pritlačila ruky na ústa, aby som nevybuchla smiechom (btw, nie som nadržaná !!! :DD).
"Zakop sa," odpovedal mu Niall naštvane a išiel do izby. Ujha, dnes nemá nejakú dobrú náladu. Rýchlo som vybehla zo svojej skrýše.
"Ty tu čo?" opýtal sa nechápavo Liam.
"Nič, nič, netreba riešiť," odbila som ho mávnutím ruky a utekala za Niallom. Počkala som, kým zájde do izby a vošla som za ním.
"Kde si bola?" opýtal sa.
"To by si chcel vedieť," usmiala som sa a podišla k nemu.
"Čuduj sa svete, veruže chcel," povedal a objal ma okolo pása.
"Ty máš moje tričko!" zhíkol zrazu a ja som prikývla.
"Si v ňom krajšia ako ja," poznamenal naoko dotknuto.
"Nikto nie je krajší ako ty," usmiala som sa a vlepila mu vášnivý bozk. On ma zodvihol za zadok a ja som mu nohy obtočila okolo pása. Oprel ma o dvere a naše jazyky sa naďalej metali v neľútostnom súboji.
"Dajte sa dokopy, za pol hodinu vyrážame!" kričal z chodby Zayn. My sme to mali, ehm, hlboko niekde a ani sme sa od seba neodlepili.
"Myslím to vážne!" povedal Zayn a zaklopal na dvere. 
"Potom to dokončíme," žmurkla som na Nialla a on ma položil na zem.
"Už sa neviem dočkať," pošepol mi do ucha a čakal kým sa prezlečiem. Najprv som ho chcela poslať preč, no potom som si uvedomila, že v spodnom prádle ma už videl. A ak sa nemýlim, za chvíľu ma uvidí aj bez neho. No čo už, povedala som si. Pred pravdou sa neschovám. Rýchlo som zo seba zhodila Niallove tričko a obliekla som sa do svojho. Chytila som ho za ruku a spolu sme vyšli z izby...