nedeľa, 19. januára 2014

The Day Before Yesterday 26

Na úvod, viem, že takéto niečo čo sa práve stane sa v reálnom živote nestane (aspoň som to na gúgli nenašla, možno ak by som hľadala hlbšie tak sa k niečomu dopátram, fuck it) :D
Btw, viem, že to je mega krátke ale tak čo už so mnou narobíte. Nejako sa nedokážem dokopať k dlhým častiam (ZATIAĽ!) :P
A to je asi všetko... :D Enjoy :3

Zadívala som sa na farebný plagát v diaľke, no z nevysvetliteľného dôvodu som nedokázala rozlúštiť, čo je na ňom napísané.
"Áno?"
"Čo je napísané hento na tom plagáte?"
"Na ktorom?" Ticho som ukázala smerom na plagát a kútikom oka zazrela ako prikývol a zaostril.
"Počkaj, ty to nevidíš?" opýtal sa nechápavo.
"No vidím, ale neviem to prečítať," priznala som.
"Oh. Je tam napísané, že-" odmlčal sa a zrazu začal pišťať, ako pobláznená pubertiačka.
"Umm, Harry?"
"COLDPLAY TU BUDÚ MAŤ KONCERT! CHÁPEŠ TO??" vykríkol, pevne ma objal a zatočil sa so mnou, zatiaľ čo ja som sa neubránila smiechu.
"A kedy?" opýtala som sa, keď sa ako tak upokojil, no on sa opäť zamračil.
"Fakt to nevidíš? Veď je to mega obrovské, zlatko," povedal a stisol mi ruku.
Pokrútila som hlavou. "Vidím to len ako obrovskú škvrnu," priznala som ticho po chvíli a cítila som, ako ma pohladil po líci. No ja som ho nevidela. "Harry? Kde si?" opýtala som sa zúfalo.
"Stojím pred tebou, Lannah," šepol a ja som cítila jeho dych na mojich perách.
"Ja ťa nevidím."

***

Harry's POV
"Neviem, nechápem! Proste zrazu prestala vidieť!" vysvetľoval som zúrivo prekliato  nechápavej sestričke.
"Upokojte sa, pane-"
"Upokojiť sa?! Ako sa mám dopekla upokojiť? Moja priateľka zrazu prestala vidieť a vás to absolútne neserie!" skríkol som. Ona si však len povzdychla, pokrútila hlavou a odišla, nechávajúc ma napospas môjmu zúfalstvu.
Nechápal som. Ako sa to mohlo stať? Veď ráno bolo všetko v poriadku a potom zrazu nevidí? To sa nemôže stať. Či môže? Nie, nie, nie, nemôže, proste nie. Ale zrejme môže, keď sa to práve stalo. Nie! Proste nie. Takéto veci sa nestávajú. Jednoducho nie. Bodka. Koniec. Finito. Všetko sa mi sníva a aha, keď sa štipnem do ruky tak sa prebudím a všetko bude-
"Pán Styles?" ozval sa mužský hlas a ja som okamžite vyskočil na rovné nohy.
"To som ja."
"Vaša priateľka je v stabilizovanom stave, môžete ísť za ňou," prehodil doktor milo (alebo teda milšie ako tá nechápavá sestrička) a ja som iba prikývol, neschopný slova. V stabilizovanom stave? To je na tom až tak zle?
"Počkajte, pán doktor," zastavil som ho predtým, ako stihol odísť.
"Áno?"
"Čo jej je?" opýtal som sa.
"Domnievame sa, že má šedý zákal, čo je vskutku veľmi nevšedné-"
"A ako je na tom?" vypustil som otázku, ktorá ma po celý ten čas sužovala.
Doktor si zahryzol do pery, položil mi ruku na rameno a súcitne sa usmial: "Nevidí."
"Ako to myslíte, že nevidí?" nechápal som. Nevidí ako nevidí? Oslepla?
"Na oboch očiach má nepekné zákaly, zatiaľ nevieme čo je ich pôvodcom a ak sa nám to nepodarí včas zistiť a zabrániť šíreniu zákalov tak sa obávam, že už nikdy neuvidí."
"Oslepla?" šepol som šokovane. Doktor iba prikývol a poslal ma za ňou.

"Lannah?" zašepkal som, keď som za sebou zatvoril dvere do jej izby.
"Harry? Si to ty?" ozvala sa ticho a v okamihu som počul tú bezmocnosť a strach v jej hlase.
"Áno, zlatíčko, som tu," povedal som nežne a sadol si vedľa nej, berúc jej nežnú dlaň do tej svojej, "všetko bude v poriadku, neboj sa."
"Ale čo ak nie?" zavzlykala.
"Nie, nemusíš sa báť, láska," tíšil som ju i keď som vedel, že svoje slová neviem dokázať. "Som tu s tebou, všetko bude dobré," šepkal som upokojujúco, no aj mne sa tisli slzy do očí.
"Čo ak ťa už nikdy neuvidím?" šepla zronene a po lícach jej začali stekať obrovské slzy beznádeje, ktorú bolo počuť aj v jej hlase.
"Nemysli na to," zamrmlal som s perami na jej líci, snažiac sa zastaviť vodopády sĺz. "Ostanem tu s tebou po celý čas, dobre? Nech sa deje čokoľvek." Iba prikývla a načiahla ruky, aby ma mohla objať. So zroneným úsmevom som jej pomohol sadnúť si a pevne ma objať, pričom som jej neustále do ucha šepkal tíšivé slová. Po chvíli som si všimol, že zaspala, tak som ju pobozkal na čelo, nežne uložil na posteľ a uistil sa, že leží pohodlne, zatiaľ čo ja som sa usadil v kresle vedľa postele. Chytil som ju za ruku, hlavu si zložil vedľa nej a po pošepnutí posledného "Milujem ťa" sa oddal vlastnému zúfalstvu.

štvrtok, 9. januára 2014

The Day Before Yesterday 25

Bullshit. :D hej no, je to mega ultra super od veci, ale dostávam sa k zápletke celej story, rozhodla som sa, že ju dokončím aj keby to malo trvať 275628 rokov (čo asi bude, nevermind).
Nejdem sa ospravedlňovať, že časť dlho nebola, pretože všetci dobre vieme, že opäť dlho nebude (iba ak by sa stal zázrak (moje okolie sa dnes presvedčilo o tom, že zázraky týkajúce sa mojej osoby prekvapivo existujú), takže kto vie).
A otázka, komu alebo čomu sa môžete/môžeme poďakovať za túto časť? Mojej fantázii, môjmu imaginárnemu snúbencovi, Niallovi Horanovi (nepýtajte sa čo s tým má spoločné, budete si myslieť, že som švihnutá, čo síce som ale tak treba sa nejako tváriť), no najme istej dievčine menom Martuš Miklošova, ktorej komenár ku "Ahoj, ešte stále žijem" ma akosi nakopol ku prescrollovaniu blogu a napísaniu aspoň niečoho. Touto cestou ťa dievčina drahá pozdravujem, a táto časť je najmä pre teba :) 
Takže enjoy, nechajte koment ak to prečítate, potešíte ma <3
P.S.: EŠTE STÁLE SOM DIRECTIONERKA, LARRY JE REAL A #HarryTops !! ;)
Love, Steph xx

"Wau," to bolo všetko na čo sa Harry zmohol a ja som nedokázala potlačiť víťazoslávny úškrn.
"Beriem to, že sa ti to páčilo," zasmiala som sa a pritúlila sa na jeho hruď. Spotenú, zadychčanú, sexom voňajúcu no stále najsexy  hruď.
"Bol by som blázon ak by sa mi to nepáčilo," zachechtal sa, "no úprimne, nečakal som, že si až taká dračica."
"Je toho veľa čo o mne nevieš, Styles."
Harry iba zakňučal: "Nezačínaj s tým Styles, potešil som sa, že ťa to prešlo." Namiesto odpovede som iba natiahla hlavu a (po dlhej dobe nežne) priložila svoje pery na tie jeho, ktoré sa okamžite roztvorili a chceli viac. Zasmiala som sa a bozk prehĺbila, na čo som cítila, ako sa jeho pery roztiahli do úsmevu, no ja som sa odtiahla a obdivovala jeho jamky v lícach. Ktoré ma raz zabijú, ale čo už, aspoň je to príjemná smrť, no nie? Veď predsa kto by nechcel umrieť pri pohľade na jamky v lícach Harryho Stylesa. I keď pri všetkej úprimnosti, ak by niekto pred pár mesiacmi povedal, že to budú jamky v lícach práve Harryho Stylsa, zrejme by som toho niekoho vysmiala a poslala kade ľahšie. Veď preboha, ja a Harry Styles? Iba ak v najhoršom sne! Alebo teda, takmer neuveriteľnej realite týchto dní.
"Čo keby sme sa išli prejsť?" navrhla som zrazu.
"Ty vieš chodiť?" odpovedal protiotázkou nadmieru šokovaný Harry.
"Nabudúce sa budeš musieť snažiť viac, tiger," žmurkla som a vybuchla smiechom.
"Strašne vtipné, fakt."
"No veď sa nedurdi," uškrnula som a pobozkala jeho líce, "s úsmevom si krajší." A naozaj, jeho tvár sa opäť rozžiarila ako slniečko na čerstvom hnoji a svet (a spálňa) sa hneď zdal krajší.
"Pri tebe sa nedá durdiť," zasmial sa a pritiahol ma bližšie.
"To ma teší, no teraz šup šup, ide sa von!" rozkázala som a ignorujúc jeho naliehavé protesty som sa vyštverala z postele.
"Za toho chcem ďalšie kolo, hneď ako sa vrátime," počula som ho mrmlať, keď na seba navliekal svoje ultra mega super duper úzke rifle.
"Harold, Harold, nebuď nadržaný!" napomenula som ho zo smiechom a prebehla do kúpeľne, aby som zo seba mohla urobiť reprezentatívneho človeka.

***

"Takže načo sme to išli von?" pýtal sa Harry už asi stý raz za posledných pár minút.
"Aby sme boli aj na čerstvom vzduchu," odvetila som pokojne a zhlboka sa nadýchla.
"Si v poriadku?" opýtal sa zrazu.
"Huh? Prečo by som nemala byť?" nechápala som.
"Neviem," pokrčil plecami, "iba dýchaš tak... Sústredene."
Musela som sa rozosmiať. "Dýcham sústredene?"
"No. Tak zhlboka a pomaly, akoby si bola pred pôrodom," zasmial sa.
"Nie, neboj, som úplne v pohode," usmiala som sa upokojujúco, no pravda bola kdesi úplne inde. Mala som obavy. V posledných dňoch mi bolo zle, aj krámy mi meškali dobrý týždeň. Harrymu som sa to však nechystala povedať, pretože čo ak to je planý poplach? A čo ak sa so mnou rozíde, pretože si bude myslieť, to čo si myslím ja? Zrazu som ucítila na ruke jemný tlak a zodvihla zrak, stretávajúc sa s Harryho smaragdovo zeleným, ustarosteným pohľadom. "Nič mi nie je," upokojila som ho a natiahla sa po rýchly bozk, ktorý mi, našťastie, s radosťou opätoval. S úsmevom sme sa od seba odtiahli a ďalej mlčky kráčali, vychutnávajúc si spoločnosť toho druhého, keď som odrazu pocítila ostrý tlak v hlave.
"H-harry," zastonala som, no kým sme stihli zareagovať, bolo to preč.
"Áno, zlato?" opýtal sa ustarostene.
Slabo som sa usmiala: "Už je to preč."
"Čo je preč?" nechápal. Och. Rozhodla som sa pre milosrdné klamstvo.
"Iba mi prišlo zle od žalúdka, zrejme som mala veľa sexu," zasmiala som sa strojene, no Harryho to očividne uspokojilo a tak sme kráčali ďalej. V tom ma však čosi zarazilo.
"Harry?"