pondelok 28. januára 2013

The Day Before Yesterday 16


Tak, ďalšia časť.. :D naj še ľúbi, enjoy <3 

Harry's POV
Čo som urobil zle? Lietalo mi hlavou, keď Lannah opäť vybehla z môjho bytu. Presne takto to vyzeralo vtedy, keď ma začala ignorovať. Bože, dúfam, že sa to nestane znova. Neprežil by som to!
Ale čo si povedal zle? pýtal sa ma môj vnútorný hlas.
"Veď povedala, že musí pracovať," odvetil som sám sebe.
A ty jej veríš?
"Dobrý postreh," zamrmlal som a v tej chvíli ma akoby osvietilo. Pôjdem sa za ňou pozrieť, veď viem, kde pracuje! Ako som povedal, tak som aj urobil a ani nie po pol hodine som kráčal po Londýne, s rukami zastrčenými hlboko vo vreckách.
Keď som stál pred kvetinárstvom, zhlboka som sa nadýchol, v odraze z mobilu skontroloval svoj vzhľad a opatrne vkročil dnu.
"Dobrý deň," prehodil som slušne a obzeral sa navôkol.
"Dobrý deň, pomôžem vám nejako?" opýtala sa ma s úsmevom milo vyzerajúca predavačka a ja som si povedal, že predsa nemám čo stratiť.
"Hľadám Lannu. Lannu Alpers," povedal som a v duchu sa modil, aby ma nevysmiala.
"Lannah má dnes voľno," usmiala sa na mňa predavačka a premeriavala si ma pohľadom.
"Nepomáha Leyle so svadobnou výzdobou?" opýtal som sa šokovane.
"Možno áno, no určite nie v práci, pretože žiadna Leyla u nás nepracuje," odvetila mi a z tváre jej neschádzal úsmev. Aspoň ma nesúdi a je milá, prebleslo mi mysľou.
"Ou. Myslíte, že bude doma?"
"Pravdepodobne," usmiala sa. "Pôjdete za ňou?"
"Asi áno," odvetil som a červenajúc sa sklopil pohľad.
"A nechcete jej zobrať nejaké kvety? Poteší sa," poradila mi.
"To nie je zlý nápad. Čo mi poradíte?"
"Ako som si stihla všimnúť, má slabosť pre biele ruže," oznámila mi s úsmevom.
"A vedeli by ste ich nejako pekne ozdobiť?" opýtal som sa a až keď mi tá otázka vykĺzla z úst, došlo mi, že to je pekná blbosť.
"Samozrejme," zasmiala sa. "Tri?"
"Áno, ďakujem," usmial som slabo a rozmýšľal, čo poviem Lanne, keď sa len tak objavím u nej doma s kyticou ruží.
Fascinovane som sa díval, ako tá pani, alebo slečna, alebo čokoľvek bola, ozdobuje tri snehovobiele ruže. Z nejakého dôvodu ma vždy fascinovalo, ako to vedia tak pekne naaranžovať...
"£3.50," vytrhol ma z mojich úvah jemný hlas. Rýchlo som z vrecka vytiahol peňaženku, zaplatil danú sumu a v okamihu, ako som v ruke držal kvety som sa rozlúčil a už ma nebolo.

"Nádych, výdych," upokojoval som sa stojac pred Lanninými dverami. V tichu bytovky (a s uchom na dverách) som počul sprchu, takže som sa neobťažoval klopaním. Po chvíli však šum vody ustal a ja som sa s posledným nádychom slúžiacim na upokojenie odhodlal zaklopať. Najprv sa mi nedostalo žiadnej odpovede, tak som to skúsil ešte raz. A potom znova. Preboha, ona ma zase ignoruje! prebehlo mi mysľou a keď som to chcel vzdať, dvere sa rozleteli dokorán.
"Prepáč, obliekala som sa," usmiala sa ospravedlňujúco a pokynula mi, aby som vošiel. Za mňa by sa teda obliekať nemusela, prehodil môj úchylný hlas. Sklapni a počúvaj, zavelil mu môj druhý, ten dobrý, hlas a v tom momente som sa cítil ako najväčší blázon na svete. A hádam, že opodstatnene.
"V pohode," usmial som sa a nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Kvety, napovedal mi vnútorný hlas. Aha, jasné. "Priniesol som ti kvety," povedal som ticho a podal jej kyticu. Ani nechcem vidieť, ako veľmi som sa v tej chvíli červenal.
"Ďakujem, sú krásne," odvetila prosto s úsmevom na tvári a líca sa jej sfarbili do červena.
"Za málo, som rád, že sa ti páčia," usmial som sa a podišiel ku kuchynskej linke, na ktorú práve postavila vázu s ružami. Teraz alebo nikdy! Rozkázali mi oba hlasy naraz a ja som si povedal, že majú pravdu.
"Prečo si mi klamala?" vykĺzlo mi z úst skôr, ako som si to stihol rozmyslieť.

The Day Before Yesterday 15


Trošku neskôr ako býva zvykom, no svojim spôsobom som to stihla, nie? :D
ozaj, ďakujem za všetky krásne komentáre k poslednej časti, neskutočne ste ma potešili a ak mám povedať pravdu, až po ich prečítaní som mala po dlhšej dobe doslova chuť písať.. Takže vidíte, čo vaše komentáre robia :)
ale teraz som už ticho, užite si časť :) dnes/zajtra bude ďalšia :P 

Lannah's POV
Moje myšlienky sa začali preberať k životu priamo úmerne s počtom slnečných lúčov tancujúcich na mojej tvári. Pomaly som otvorila oči a opatrne sa rozhliadla vôkol seba. Kde som? To bola prvá vec, ktorá mi preblesla mysľou. No u seba asi nie, odvetil mi ironicky môj vnútorný hlas.
"Harry?" šepla som a otvorila oči dokorán.
"Dobré ráno," uvítal ma tichý hlas a ja som videla Harryho rozkošný úsmev, vrátane jamiek v lícach. Ach, dokázala by som sa na ne dívať celé dni... Aj do jeho večne trblietajúcich sa zelených očí, ktoré v tme naberú pri okrajoch sivastý odtieň.
"Dobré," odvetila som a pery sa mi nevedomky roztiahli do úsmevu. "Koľko je hodín?"
"Dvanásť," usmial sa Harry a ja som si až teraz všimla, že som na neho úplne natlačená.
"Prepáč," šepla som a chcela sa odtiahnuť, on ma však chytil okolo pása ešte pevnejšie a nenechal odísť.
"To je v poriadku," usmial sa a zadíval sa mi do očí. "Čo sa ti snívalo?" opýtal sa nezaujato a s nezbedným úsmevom skúmal lem môjho/svojho trička. V okamihu sa mi vybavil dnešný sen, ktorý som si pamätala až priveľmi dobre. Povedzme, že tam bol Harry, že som tam bola ja a možno tam bolo niečo viac.
"Nepamätám si to," zaklamala som a tvár si zavŕtala do jeho hrude, aby moje klamstvo neprezradila moja červenajúca sa tvár. Zdalo sa mi to, alebo sa vážne neveriaco zachechtal.
"Aké máš dnes plány?" prerušil po chvíli pohodlné ticho zatiaľ čo mi, pravdepodobne nevedomky, kreslil na chrbte náhodné vzory.
"Myslím, že žiadne," odvetila som a lovila v pamäti.
"Nepôjdeme niekam k vode? Kúpalisko, jazero, plaváreň...?" Čože? Nie! Nie, nie, nie, nie a ešte raz nie! Nie je šanca, že ma prehovorí ísť s ním niekam k vode! Aby ma videl v plavkách a potom sa už nikdy neozval?! Nie, vďaka.
"Rada by som, ale práve som si spomenula, že musím pomôcť Leyle vyrobiť výzdobu na jednu svadbu," vymýšľala som rýchlo.
"Nepočká to?"
"Nie, jednoznačne nie," zavrtela som energicky hlavou a vyskočila z postele. "Budem musieť ísť, vďaka za včerajšok aj dnešok," usmiala som sa, schmatla veci a utekala do kúpeľne. Rýchlo som sa prezliekla, veci opäť nechala na práčke a už ma nebolo. Rovnako ako minule som počula, ako za mnou Harry kričí, no dnes som sa už neotočila. Nemohla som dopustiť, aby ma prehovoril a ja sa pred ním musela ukázať v plavkách. Nie, proste nie. Možno inokedy... Pff, koho sa snažím oklamať, nikdy nebudem schopná odhaliť sa pred ním..
Dobehla som domov so slzami na krajíčku, a len čo sa za mnou zavreli dvere, už som sedela na zemi a nechala slzám voľný priebeh. Ako sa to vraví? Že ak plačeš, neznamená, že si slaboch, znamená to, že si bol silný príliš dlho? Tak nejak to bolo. No bola som naozaj silná až tak dlho, že som prepukla v takýto hysterický plač? O tom vážne pochybujem.
"Lannah, daj sa dokopy," prikázala som si roztraseným hlasom a pomaly prešla do kuchyne, kde som na ex vypila pohár studenej vody. To ma upokojilo na chvíľu dostatočne dlhú na prípravu relaxačného kúpeľa, ktorý som potrebovala viac ako čokoľvek iné. I keď na druhej strane, bola tu jedna vec, ktorú som potrebovala omnoho viac. Harry. Bála som sa to priznať čo i len sama pred sebou, no v poslednej dobe som netúžila takmer po ničom inom, ako môcť sa ho dotýkať, môcť byť s ním a môcť ochutnať jeho na pohľad mäkké, jemne krojené pery, ktoré sa v mojich snoch objavovali čoraz častejšie.
Keď som asi po hodine konečne vyšla z vane, nadmieru pokojná a vcelku šťastná, začula som váhavé klopanie na vchodové dvere. Ak mám byť úprimná, netušila som kto to môže byť, no v okamihu ako som sa pozrela cez kukátko sa mi v hrdle vytvorila hrča a ja som nebola schopná pohybu...

sobota 26. januára 2013

The Day Before Yesterday 14

Prepáčte, že časť nebola včera, no bola som s kamarátkou a nedostala som sa na blog.. :)
Moje ultra diabolské ja sa však prediera na povrch, takže ak tu nebude 7 komentov, zajtra nebude časť... a ja viem, že to zvládnete ak budete chcieť ;) nechápte ma zle, len akosi strácam motiváciu...
dobre, to je všetko, enjoy :3

"Čo si ako prvé všimneš na dievčati?"
"To, že to nie si ty," vykĺzlo mi z úst okamžite.
"Prepáč?" zatiahla nechápavo. Ach, vďakabohu to nepočula.
"Že si nie som istý, ale asi oči." A že tie tvoje sú aj tak najkrajšie, pomyslel som si.
"Najobľúbenejší citát?"
"Je toho viac, ale medzi moje naj jednoznačne patrí 'To, že máš chyby neznamená, že nie si dokonalá.'"
"Kto to povedal?" opýtala sa po chvíli.
"Eh.. Zayn Malik," zamrmlal som.
"Aha... Obľúbené zviera?"
"Mačka," odvetil som automaticky a takto sme pokračovali hodnú chíľu, keď sa z 20 otázok stalo 30, potom 40 a potom som sa opäť pýtal sa.
"Pozrime si nejaký film," navrhla Lannah, keď nám obom došli otázky.
"Avatar?"
"Napríklad," zatiahla a poriadne si zívla. Nech sa snažím ako chcem, všetko čo urobí mi príde také milé a nežné. Aj napriek tomu, že vyzerá ako zlé dievča. No ja verím (a viem), že taká nie je.
"Idem po popcorn?"
"Nie, kašli na to," zasmiala sa a zadívala sa na mňa. Pokoj, Styles, neumieraj, dýchaj. Nádych, výdych, nádych- Dopekla, čo nasleduje po nádychu?! "Ideme do obývačky?"
"Nie, ostaňme tu. Ale ak chceš, tak môžme ísť naspäť."
"Tu sa mi páči," zasmiala sa opäť a zavŕtala sa do perín. Na ten pohľad by som si vedel zvyknúť...

"Baví ťa to?" opýtal som sa šeptom asi po pol hodine. Nedostalo sa mi odpovede, tak som sa zadíval nižšie. Najprv musím vyzdvihnúť fakt, že Lannah leží na mojej hrudi a ja ju objímam okolo pliec. To len, aby ste sa vedeli vžiť do situácie. Zadíval som sa teda na svoju hruď, kde som zbadal Lannu, ako spokojne odfukuje. Už som niekedy spomínal, aká je strašne rozkošná, keď spí? Nie? Tak teraz už áno. Vyzerala ako anjel. Doslova. Červené vlasy mala rozstrapatené na mojej hrudi a pekne sa vynímalo jej roztiahnuté ucho. Nepodporoval som to, no na nej to vyzeralo dokonale a hoci to môže znieť neuveriteľne, pridávalo jej to na nevinnosti. Jednu ruku mala prehodenú cez moje brucho a druhú mala zapletenú v mojich vlasoch. Cítil som sa tak úžasne, keď som ju držal v náručí. Dal by som čokoľvek za to, aby som mohol ten pocit zažávat kedykoľvek a bez strachu, že sa odtiahne alebo mi vynadá. No nemohol som jej nič povedať, bál som sa čo i len čokoľvek naznačiť, keď ma konečne prestala ignorovať a ja môžem byť s ňou. S úsmevom na perách som jej opatrne vtisol bozk do vlasov a díval sa na ňu, ako sladko spí. Po chvíli sa aj moje viečka rozhodli klesnúť, tak som si povedal, že im nebudem brániť. Pomaly som sa otočil na bok a chcel objať Lannu, no tá sa zrazu pomrvila a keď som si myslel, že som ju zobudil, stalo sa čosi neuveriteľné! Zamrmlala moje meno a privinula sa ku mne. Chápete to? MOJE meno! Jeden by sa u mňa vtedy krvi nedorezal. Stálo ma to všetko moje sebaovládanie nezačať tam tancovať od šťastia. Veď jej sa o mne sníva! Ale čo ak sa zobudila a nesníva sa jej o tebe? A čo ak to nie je nič pekné? Šepkal môj tichý, pesimistický spoločník (alebo vnútorný hlas ak chcete). Neriešil som to, hlavné predsa bolo, že to bolo moje meno, ktoré vykĺzlo z jej úst. Moje a nikoho iného. Tak som ju s obrovským úsmevom objal, znova sa na ňu pozorne zadíval a skôr ako som odfrčal do ríše snov, v duchu mi rezonovala jedna jediná veta. Asi som sa zamiloval.

piatok 25. januára 2013

The Day Before Yesterday 13

Na začiatok je toho trochu viac.. :D
ospravedlňte všetky moje prípadné chyby/preklepy/nezmyselnosti, pretože práve teraz, keď toto píšem, je pol druhej ráno... :D
A ak toto čítate v čase publikovania (14:00), tak ja ešte stále trpím na fyzike zo svojim strýkom a odpočítavam nekonečných 10 minút do konca hodiny.. :D
ďalej sa chcem ospravedlniť, že nebola časť včera ani predvčerom, no akosi to nešlo... :D (pozn. PARTY HARD) možno to je tým, že už som stará krava -.-" :DD 
dobre, dosť bolo kecov nepodstatných. :D
P.S.: ak chcete, tak dnes večer môže byť ďalšia časť.. len si povedzte :3

"Harryyy, nudím saaa," zafňukala Lannah, keď sme boli asi v polovici Zápisníka jednej lásky. Nechápem, veď to pozerá len druhý raz, ako ju to môže nebaviť už teraz?! Aj keď na druhej strane, nebránil by som sa nejakej inej aktivite (nie, nemyslím sex! I keď vlastne... Nie, nie, moje myšlienky sú vo všetkej počestnosti! Aspoň teraz..).
"Veď len teraz začal film," zahundral som, no stopol to.
"Ale ja som ho už videla."
"Aj ja." Vydala zo seba akýsi neidentifikovateľný zvuk a hodila sa na gauč, pričom jej hlava dopadla pár centimetrov od mojich nôh. Ovládaj sa, Styles, opakoval som si v duchu, nechceš to predsa pokaziť. "Tak si poďme zahrať 20 otázok," navrhol som tváriac sa nezaujato.
"Fajn," zahundrala do gauča a z hlbokým povzdychom sa posadila.
"Ale poďme do izby, bude to pohodlnejšie," prehodil som akoby mimochodom a ťahal ju krížom cez byt.
"Začínaš."
"Pýtam sa alebo odpovedám?" nechápal som.
"Pýtaš sa."
"Dobre. Koľko máš rokov, aké je tvoje-"
"Otázku. Po. Otázke," zašomrala, no pery sa jej vlnili v úsmeve.
"Koľko máš rokov?"
"18."
"Odkiaľ si?"
"Z Holandska."
"Presnejšie?"
"Z Amsterdamu."
"Aké je tvoje celé meno?"
"Lannah Tryne Alpers."
"Pekné meno," prehodil som a zazubil sa na ňu.
"Ďakujem," šepla a slabo sa usmiala.
"Súrodenci?"
"Žiadny."
"Prečo si prišla do Londýna?"
"Osobné dôvody." Byť inteligentná celebrita akou som, došlo mi, že to nechce rozoberať, tak som to nechal tak. Ak mi to bude chcieť povedať, tak mi to povie. Teraz má však určite dôvod, prečo to predo mnou skrýva. "Ďalšia otázka?" opýtala sa znedazdajky so smiechom.
"Prepáč, zamyslel som sa," uškrnul som sa a pokračoval vo výsluchu. V skratke som sa dozvedel, že jej obľúbená farba je červená, že zbožňuje Avenged Sevenfold, že zbožňuje mätovú zmrzlinu a jahodové žuvačky. Taktiež, že sa maľuje od 14 a že si chce urobiť tetovanie. Ďalej som zistil, že by bola radšej týždeň bez telky ako bez internetu, že zbožňuje knihy a nenávidí One Direction. Priznávam, v tom momente sme sa obaja naraz rozosmiali a nevedeli prestať.
"A teraz sa pýtaš ty," vydýchol som napokon, keď som vyčerpal svoje otázky.
"Dobre. Celé meno?"
"Harold Edward Styles." Prečo ma vôbec neprekvapilo, že z jej úst vykĺzlo zachichotanie?
"Koľko máš rokov?"
"19."
"Odkiaľ si?"
"Holmes Chapel, ale narodil som sa v Chesire."
"Oukej," zatiahla nechápavo, čo ma donútilo zasmiať sa. Okamžite ma však zamrazil jej pohľad a ja som prestal. V očiach jej však iskrilo a ja som vedel, že to nemyslela vážne. "Rodina?"
"Mám sestru Gemmu, mamu Anne a moji rodičia sa rozviedli, keď som bol malý."
"To mi je ľúto."
"V pohode, bolo to pre všetkých lepšie," odvetil som a zadíval sa jej do očí. Boli sme od seba vzdialení asi 10 centimetrov a ležali sme na mojej posteli. Snažil som sa potlačiť nutkanie okamžite ju pobozkať a moje prosby boli vypočuté, keď mi položila ďalšiu otázku.

utorok 22. januára 2013

The Day Before Yesterday 12

Úprimne si myslím, že iba ja som schopná dobrovoľne písať písomku v cudzej triede.. :D je to nadlho, no musela som to spomenúť :D:D:D
nejdem sa vykecávať, no je tu ešte jedna vec a to moje milované venovania.. :D
Takže, túto časť venujem úžasnej Annie, ktorá dnes oslavuje sladkých 15 :) Všetko najlepšie <3

"Toto nemyslíš vážne!" smial som sa, keď sme vkročili do požičovne.
"Smrteľne!" zasmiala sa a utekala k poličke s romantickými komédiami. Zakázala mi vyberať filmy, keďže som jej nedovolil zaplatiť nákup.
"No tak, Lannah, Titanic fakt nie," zafňukal som, keď sa snažila natiahnuť za obalom s Leonardom DiCapriom na titulke. Aj keď na druhej strane, je tam Kate Winslet... Sklapni, mozog! zahriakol som sa a zadíval sa na Lannu. Prečo som si až teraz všimol, aký má úžasný zadok? HAROLD! okríkol som sa okamžite a potláčal nutkanie objať ju okolo pása.
"Fajn, od Titanicu ťa ušetrím. Pre tenokrát," dodala dramaticky a z úst jej vykĺzlo zachichotanie. Takže bude aj nabudúce? To bola prvá vec, ktorá mi prebehla mysľou a ja som sa musel usmiať. "Ale Láska nebeská a Zápisník jednej lásky ťa neminú," oznámila mi s vážnou tvárou.
"V pohode, tie filmy mám rád," prehodil som používajúc rovnakú kamennú tvár ako ona.
"To nemyslíš vážne!" rozosmiala sa na celé kolo a mne do líc stúpla červeň. Iba som prikývol a čakal, kým sa upokojí a pokračuje vo výbere. "Ženské fňukáky?" smiala sa ďalej, no to sa už smial aj ja.
"Fňukáky?" smial som sa snažiac sa chytiť dych.
"Ty nepoznáš to slovo?" zadívala sa na mňa zhrozene.
"Nie," odvetil som ticho a pokrútil hlavou.
"To je fajn, pretože som si ho práve vymyslela!" rozosmiala sa. Prisahám, to dievča je blázon. A to sa ti páči, pošepol mi vnútorný hlas a opäť neklamal. Páči, a ako, odvetil som a opäť sa na ňu zadíval. Nech som robil čo som chcel, vždy mi prišla taká zraniteľná, krehká a podstatne iná, ako všetky dievčatá, s ktorými som čosi riešil. Nemohol som sa ubrániť myšlienke, že každým s ňou stráveným momentom, každou jej vyslovenou vetou, každým jej mne venovaným či už úsmevom alebo pohľadom som si viac a viac želal, aby som ju mohol nazvať mojou...
"Máš?" opýtal som sa napokon, keď som očami skenoval plnú náruč dvdčiek. "Tak asi áno," zamrmlal som skôr pre seba, no súdiac podľa jej smiechu to počula.
"Snáď sa ti môj výber bude páčiť, snažila som sa nebyť veľmi romantická," oznámila mi a podala mi obaly. Iba som prikývol, všetko nechal zapísať a spolu (s kopou filmov) sme sa vybrali do môjho bytu.

"Ešte vždy to tu máš také obrovské," odfrkla si Lannah, keď som jej ako správny gentleman podržal otvorené dvere.
"No nie, zmenšil som si to tu," zasmial som sa a odvliekol tašky s nákupom do kuchyne.
"Harry?" ozvalo sa za mnou.
"Mhm?" vydralo sa mi spomedzi pier, zatiaľ čo som ukladal zmrzlinu do chladničky.
"Môžem sa ísť prezliecť už teraz?" opýtala sa Lannah ticho a táto jej veta ma prinútila v sekunde sa otočiť a prepaľovať ju pohľadom. Všimol som si, že si hryzie spodnú peru (hádam, že netreba rozoberať, aké sladké a zároveň sexy to bolo) a jej pohľad unikol z miesta, kde bol pred pár sekundami môj zadok. Chcel by som vedieť, čo si o ňom myslí, prebehlo mi hlavou, no v okamihu som celú svoju pozornosť sústredil na červenovlasé dievča stojace predo mnou.
"Jasné. Poď, zavediem ťa do spálne," usmial som sa, chytil ju za ruku a viedol naprieč bytom. Moju myseľ však stále zamestnávala jedna vec: čo si myslí o mojom zadku? Viem, je to skôr ženská veta, no ja som si nemohol pomôcť. Tak strašne som túžil vedieť, čo si o mne (nie len o mojom zadku) myslí, až ma to desilo.
Rýchlo som zo skrine vyhrabal veci, ktoré na sebe mala minule a nechal ju v pokoji sa prezliecť.
"Kde si môžem nechať veci?" ozvalo sa spoza dverí.
"Pokojne ich prehoď na kreslo," odvetil som a pokojne čakal. Teda, pokojne ako pokojne. Nevedel som sa dočkať, kedy ju opäť uvidím v mojich veciach. Keby ste ju videli, ihneď by ste pochopili, prečo sa tak strašne teším.
"Hotovo," počul som zrazu zachichotane a dvere mojej izby sa rozleteli dokorán.
"Ti to trvalo," zašomral som, no nemyslel to vážne. Najprv mi venovala škaredý pohľad, no po ani nie troch sekundách jej podľa môjho úškrnu došlo, ako som to myslel.
"Si na mňa hnusný," odvrkla a založila si ruky v bok.
"Aj ja ťa ľúbim," zasmial som sa, no ona netušila, že som tú vetu myslel vážne...



Ešte mini darček pre Aničku :)



A keďže mi to napadlo neskoro, tak aj pre Lauru :) 

pondelok 21. januára 2013

The Day Before Yesterday 11

Prepáčte, že časť nebola včera, básnické črevo začalo pracovať až dnes okolo jednej v noci.. :D ale zase na druhej strane máte zajtrajšiu časť istú ;) :D
nebudem sa vykecávať, takže enjoy :) xx

Hneď ako som vstúpil do predsiene mi do očí padli po celej obývačke porozhadzované papiere. Trochu mi to pripomenulo Niallovu izbu, keď má záchvat tvorivosti.
"Prepáč, mám tu trochu binec," zamrmlala Lannah, prešmykla sa okolo mňa a začala zo zeme zbierať papiere.
"To je v pohode, u nás doma je väčší brajgel," zasmial som sa, "nemusíš kvôli mne upratovať." Ona sa však nedala zastaviť a pokým sa na zemi nevytvorila cestička, nedala si pokoj.
"Dáš si niečo?" opýtala sa napokon, keď bola spokojná so svojou prácou.
"Jahodový čaj," usmial som sa a v hlave sa mi vynorila spomienka na druhú návštevu jej bytu. Veľa sa tu toho nezmenilo, odhliadnuc od faktu, že tu nie je Neph a všade sú papiere. Podotýkam, že sú pokreslené. "Čo to vlastne máš?" nedalo mi neopýtať sa, keď som sa načiahol za jednou z neďaleko gauča ležiacich kresieb.
"Náčrt záhonu. Momentálne som niečo ako záhradná architektka," zasmiala sa z maličkej kuchyne a v okamihu sedela pri mne spolu s jahodovým čajom.
"Ďakujem," prehodil som slušne a chytil hrnček do oboch rúk. "Ako si sa k tej práci vlastne dostala?" opýtal som sa a skenoval ju pohľadom. Bola stále taká krásna, ako som si ju pamätal.
"To je na dlho," povzdychla si.
"Ja mám čas," uškrnul som sa a nepatrne sa k nej prisunul.
"Noo, kde by som začala..."
"Skús na začiatku," zasmial som sa dúfajúc, že pochopila môj pokus o vtip. Tvárou jej preletel úsmev a to som bral ako znak, že je všetko na dobrej ceste.
"Jedného krásneho dňa som sa prechádzala po ulici, kde som narazila do jednej pani. Tej vyleteli z rúk papiere a ja byť správnou vyštudovanou kvetinárkou-"
"Ty si vyštudovaná kvetinárka?" vyletelo mi z úst skôr ako som na to stihol pomyslieť.
"A aranžérka," prikývla s náznakom úsmevu a pokračovala. "Ako som spomínala, z rúk jej vyleteli papiere a ja som si všimla, že tam je chyba. Tak som ju na to upozornila a keď mi položila takmer tú istú otázku ako ty, ponúkla mi miesto vo svojej sieti kvetinárstiev. To som samozrejme nemohla odmietnuť, tak som nastúpila, no keďže moja angličtina nie je bohvieaká a o mojich orientačných schopnostiach si sa už neraz presvedčil, nikto si nebol istý, ako dlho vydržím. Potom však nastal zlom, keď som sa raz omylom zamiešala do jedného rozhovoru o plánovaní záhrady a ten pár slečnu Davisonovú donútil, aby som im ju naprojektovala ja. A to je príbeh o tom, ako som sa dostala k práci záhradnej architekty," zasmiala sa napokon a ja som slabo zatlieskal, na čo sa rozosmiala.
"Práve som zistil, že o tebe takmer nič neviem," prehodil som len tak mimochodom.
"To mi povedalo už viacero ľudí," priznala s nevinným úsmevom a ja som mal nutkanie ju presne v tej chvíli pobozkať, objať a nepustiť. "Na druhú stranu, ani ja o tebe neviem veľa."
"Tak toto som už dlho nepočul," zasmial som sa. Nechápavo sa na mňa zadívala, tak som jej v skratke vysvetlil, ako o mne fanúšičky vedia viac ako ja sám. "A to ti nevadí?" opýtala sa napokon.
"Akosi som si zvykol," prehodil som a pozorne sa na ňu zadíval. Nezmenila sa. Vlasy jej síce podrástli, no stále neupustila od svojho líčenia a pod pravým okom jej trónili presne štyri pehy. S čistým svedomím môžem povedať, že je to jedna z najrozkošnejších vecí, aké som kedy videl. V tom som však dostal skvelý nápad a okamžite ho vypustil von. "Tak mi napadlo," začal som opatrne. Jasné, to by som asi nebol ja, ak by som na všetko nešiel okľukami. "Čo by si povedala na filmovú noc? U mňa, tak ako kedysi? Plus by sme si mohli zahrať niečo na spôsob 20 otázok a popri tom by sme sa spoznali. Vieš, ako to myslím, však?" vysúkal som zo seba napokon a čakal na odpoveď.
"Jasné, prečo nie," zazubila sa a vstala z gauča. "Len si zbalím pyžamo a môžme ísť."
"Pyžamo ti netreba, dám ti veci, ktoré si mala minule," usmial som sa, v duchu sa modliac, aby súhlasila a ja som mohol opäť fetovať jej vôňu.
"Fajn. Ale myslím, že by sme mali ísť do obchodu. Popcorn, cola, zmrzlina... A tentokrát ťa nenechám platiť!" To si len myslíš, preblesklo mi mysľou, no nechal som ju v tom a spoločne, ako za starých čias, sme sa vybrali do obchodu, aby sme opäť vykúpili všetko jedlo. 

sobota 19. januára 2013

The Day Before Yesterday 10

Úprimne? Včera som mala opäť svoje stavy a nebudem vám klamať, v jednom momente som myslela, že sa vykašlem na celé TDBY a zruším blog. Nepovedala som to nahlas, ale hlavou sa mi to prehnalo.. No na(ne)šťastie ma to prešlo a dnes som napísala ďalšiu časť.. Zajtra sa pokúsim niečo naškrabať, no neručím za seba..
Enjoy.

Harry's POV
"Konečne doma," povzdychol som si a zhodil tašku z pliec. Jasné, turné sú super, no nie vždy sa tak úplne hodia. Chcem tým povedať, že keď som kdesi v hĺbke cítil, že sa Lannah zlomí a odpovie mi, presne vtedy som musel odísť. Nevravím, že som jej počas turné párkrát nezavolal, no nikoho neprekvapí ak poviem, že bez úspechu. Po pár dňoch som to teda vzdal a rozhodol sa nechať to na osud. Vtedy som netušil, ako dobre som urobil...

"Haz, zabudni na ňu," povedal mi tichým hlasom Liam, keď som už tretí večer sedel na gauči, neprítomne sa díval pred seba a v ruke kŕčovito zvieral mobil.
"Nemôžem na ňu zabudnúť," odvetil som ticho a cítil, ako sa mi zviera hrdlo.
"Prečo by si nemohol?" opýtal sa Zayn a opatrne ma objal okolo ramien.
"Sľúbil som jej to."
"Čo?"
"Že na ňu nezabudnem. A nechcem zabudnúť," pošepol som a zdvihol sa z gauča. Nevšímal som si udivené a šokované pohľady mojich najlepších priateľov. Z nejakého dôvodu som potreboval byť sám a bol som si istý, že by to nepochopili...


Niekedy si želám, aby som nežil sám. Je deprimujúce vrátiť sa po dvoch týždňoch plných hluku, smiechu a zábavy do prázdneho a chladného bytu. Hlavne keď vám takmer každá vec pripomína osobu, ktorá vás však totálne ignoruje. A vy neviete prečo. A ako to odčiniť...
Keď som takmer upadol do depky, rozhodol som sa, že si hodím sprchu, pôjdem sa konečne poriadne vyspať a zajtra sa prejsť rušným Londýnom.

"Dobré ráno," zamrmlal som, keď ma na viečkach pošteklili slnečné lúče, ktoré si našli svoju cestu pomedzi oblaky. Potom ma však kopla tvrdá realita a vedel som, že mi nikto neodpovie. Niekedy mi chýba Louis, pomyslel som si, no ihneď tú myšlienku zahnal. Nemôže predsa bývať so mnou, keď má Eleanor. Na druhej strane mám to dievča rád, navzájom sa dopĺňajú a Lou je šťastný. A to je hlavné, nie? A čo tvoje vlastné šťastie, to ťa netrápi?! skríkol hlas v mojej hlave. "Čoby netrápilo. Trápi. Ale čo s tým mám robiť?" odvetil som nahlas a vyliezol s prázdnej postele, ktorá ma deprimovala čím ďalej, tým viac. "Vstávaj, Harold. Ideš von!" nariadil som si a dotrepal sa do kúpeľne.
Keď som vykonal všetko potrebné, rozhodol som sa, že nemám čo stratiť, tak som sa obliekol a vyšiel von. Ak sa pýtate, prečo som nezavolal Lanne, odpoveď je mučivo jednoduchá. Vzdal som sa.

"Bré ráno, Harry. Dávno som vás tu nevidela," usmiala sa na mňa predavačka v McDonalde.
"Viete, práca," usmial som sa.
"Ako obyčajne?" opýtala sa s úsmevom. Iba som prikývol a čakal na svoj čokoládový muffin a jahodový milkshake. Nechal som si to zabaliť, zaplatil som a vybral sa na prechádzku po špinavých uliciach Londýna. Zdá sa mi to, alebo sú depresívnejšie ako kedysi? Ale veď som tu nebol iba dva týždne. Možno sa také depresívne zdajú iba ľuďom, ktorí sa vzdali. Ktorí nešli za svojim snom. A medzi takých som patril aj ja.
"Nemôžeš si dávať pozor, do prdele?!" vytrhol ma z úvah hlas, ktorý som dôverne poznal a ktorý som chcel počúvať deň čo deň.
"Lannah," šepol som a na tvári sa mi rozhostil široký úsmev.
"H-Harry?" zahabkala, no len čo som stihol povedať 'Ahoj', otočila sa a utiekla. Nevšimol som si, kam bežala, no dúfal som, že domov. S malou dušičkou som sa teda rozbehol smerom k jej bytu a dobehol k dverám, na ktoré som klopal nespočetné množstvo ráz.
"Lannah?" opýtal som a opatrne zaklopal. Nič. Nie, tentoraz sa nevzdám. "Lannah," zamrmlal som zase a s uchom priloženým na dverách opäť zaklopal.
"Choď preč," zavrčala zrazu. Podľa hlasu som si domyslel, že sa opiera o dvere.
"Nepôjdem," odvetil som rozhodne.
"Choď."
"Nie."
"Nerob to ešte ťažšie, ako to je," začul som a od šoku mi padla sánka.
"Lannah, no tak, pusť ma dnu. Chcem sa iba porozprávať," prosil som a čelom sa opieral o dvere. "Lannah, prosím," povedal som tlmene, keď som spoza dverí nič nepočul.
"Dobre," začul som šepot a v zámke sa otočil kľúč. Ani som sa nenazdal a díval som sa na tvár, ktorá sa v mojich snoch objavovala takmer každú noc. Tvár, ktorá mi počas tých troch týždňov, čo som ju nevidel, chýbala tak, ako žiadna iná. Tvár, ktorú som miloval a nebál sa to priznať.

piatok 18. januára 2013

The Day Before Yesterday 9


Práve sa snažím premenovať Liama (nepýtajte sa prečo) a vôbec mi to nejde -.- 
Plus, ak dnes nenapíšem časť, tak zajtra nebude. Takže dúfajte, že nezaspím a budem písať :D
Enjoy :) 

Lannah's POV
"Bože, Lannah, ty si taká sprostá," zafňukala som, keď som za sebou zabuchla dvere a zviezla sa na zem. Prečo som to urobila? Prečo som odišla? Prečo som- Z myšlienok ma vytrhlo zacinkanie mobilu, no keď som sa pozrela na volajúceho, ukázalo mi to len číslo. Fakt nemám záujem baviť sa s nejakým debilom, odfrkla som v duchu a nechala mobil vyzváňať ďalej.
"Konečne," vydýchla som si, keď ustalo vyzvánanie. Ani nie po pol minúte sa však rozoznelo znova. Mobil si aj naďalej veselo zvonil a mala som pocit, že čím viac ma irituje, tým hlasnejšie zvoní. Keď konečne prestal zvoniť a nezačal ani po minúte, so slabým úsmevom som sa odobrala do kuchyne, kde som si z chladničky vybrala plechovku piva a pustila sa do upratovania brajgelu, ktorý sme tu so Stylesom nechali. Musím uznať, že na to, aká bol celebrita, bol prasa. Ale že poriadne. Keď som po hodine skončila s upratovaním najhoršieho, všimla som si, že mi na mobile bliká nový odkaz. A keď som zistila, že je od toho čísla, ktoré mi volalo, zarazilo ma to ešte viac. Fakt som nechápala, kto to môže byť, no moje domienky sa razom rozplinuli, keď som začula ten známy hlas.
"A-ahoj, Lannah. Tu je Harry. Ja... Chcel som sa ti ospravedlniť za to ráno, netuším čo to do mňa vošlo. Zavolaj ak budeš mať čas. Pa, tvoj Styles." To je síce pekné, že ťa to mrzí, no nepomôže mi to, zašomrala som v duchu a odkaz v okamihu vymazala. Len by ma to ničilo, obhajovala som svoje konanie sama pred sebou, ako posledný lúzer. Po chvíli som zbadala, že mi pribudol ďalší odkaz. Na ten som však nemala silu, keď som videla, komu patrí. A po chvíli sa objavil ďalší. A potom za ním ďalší. A ešte jeden. Medzi tým mi mobil neprestajne vyzváňal, až som myslela, že ho vyhodím von oknom. Fakt sa nemusíte pýtať, prečo som si ho nevypla. V každom prípade, odpoveď je až mučivo jednoduchá. Chcela som vidieť, ako sa mi snaží dovolať, ako mu na mne aspoň trochu záleží. Viete, bol to fajn pocit vedieť, že niekto sa o vás zaujíma aj napriek tomu, ako sa k nemu správate. Zvonenie neustávalo asi do deviatej a keď som si povedala, že ak zavolá ešte raz, tak mu to dvihnem, od tej chvíle sa už neozval. Náhoda alebo irónia osudu?
Na ďalší deň sa opakovalo to isté, Harry mi volal stále dookola, nechával odkazy a pridal aj smsky, ktoré som si však neprečítala. Bála som sa, že ak ukážem svoju slabosť a odhalím čo i len sama pred sebou, že mi nie je ľahostajný, nedopadne to dobre. Vykašľal by sa na mňa, to mi je jasné. Aj tak som celkom nepochopila, prečo mi neustále volá. To ho fakt zaujímam až na toľko, aby sa nevzdal?

Ráno ma zobudilo klopanie na dvere a známe zvonenie mobilu. Ani som sa neobťažovala skontrolovať, kto mi volá, keďže mi bolo jasné, že tam uvidím presne to, čo vidieť nechcem: Styles :3 Môj pohľad to však po chvíli vzdal a zablúdil na volajúceho. V prvej chvíli to bol šok ako sviňa, keďže na obrazovke sa neskvelo Harryho meno, ako bolo v posledných dňom rutinou. Namiesto toho tam blikalo meno Slečna Davisonová. Čo len tá môže chcieť? Preblesklo mi mysľou a rýchlo som zodvihla hovor.
"Dobrý deň, slečna Davisonová," zapriadla som milo.
"Dobrý deň, slečna Alpers. Mám pre vás dobrú správu. Berieme vás!"
"To vážne?!" Nechápeeeem! Harry by- Harry by nič, ty dutá gebuľa!
"To vážne. Kedy môžte nastúpiť?"
"Aj ihneď," odvetila som natešene.
"Tak sa zajtra hláste v mojej kancelárii – viete, kde ju nájdete," prehovoril do telefónu vážny hlas slečny Davisonovej. Skôr ako som sa stihla rozpamätať, zložila a ja som sa rozhodla ísť nakričať na chudáka človeka, ktorý mi trieska na dvere. Moje plány však v okamihu dovolenkovali kdesi na Kanároch a mne sa v kukátku zjavila Harryho strhaná tvár.
"No tak, Lannaj, ja viem, že si doma," ozvalo sa zrazu naliehalo. Nie som! skríkol môj vnútorný hlas a tichučko ako myšička som sa vytratila do spálne. Pričom mi stále nedochádzalo, prečo toto celé robím a na čo je to ignorovanie dobré. No snáď sa mi to raz podarí zistiť...

štvrtok 17. januára 2013

The Day Before Yesterday 8

Naj še ľubi.. :D je o polovicu kratšia ako predchádzajúce, no zvyknete si :3
plus, nesľubujem na zajtra ďalšiu, pretože ak sa vyplnia moje obavy a rodičia mi po dnešnom rodičku zatrhnú komp... tak no proste chápete :D
ale teraz si ju užite (neviete, či nie je posledná.. :D)


Harry's POV
"Harry?" začul som tiché zamrmlanie.
"Hmmm?" zabručal som dosť neochotne.
"Preboha," šepol ktosi a ja som v hlase rozpoznal Lannu.
"Dobré ráno," usmial som sa sladko.
"Dobré," odvetila a sklopila pohľad.
"Ako si sa vyspala?" opýtal som sa, pričom mi z tváre neschádzal úsmev.
"Fajn."
"To som rád," odvetil som a zrazu som sa našiel, ako sa naťahujem a chystám sa ju pobozkať. Doprdele, Styles, okamžite prestaň s tým, čo robíš, nech to je už čokoľvek! Kričal môj vnútorný hlas, no neskoro. Ani som sa nenazdal a Lannah po ceste do kúpeľne schmatla svoje veci. Po ani nie minúte vybehla von a utekala smerom k dverám. Samozrejme so mnou v pätách.
"Lannah!" zakričal som a na moje potešenie sa obzrela. V okamihu sa však otočila a nechala ma tam totálne zmäteného. "Lannah!" skríkol som znova, no bolo mi jasné, že ma nepočuje. A aj keby počula, nevrátila by sa, tým som si istý. Vlečúc sa som zavrel dvere a odpochodoval do kúpeľne, kde som zamieril priamo k zrkadlu. Čakal ma nemilý obraz mojej unavenej tváre. To ma ani neprekvapuje, keď som takmer celú noc sledoval Lannu ako spí. "Ty sprostý debil!" skríkol som. "Čo sa to, kurva, preháňa v tej tvojej sprostej celebritnej gebuli?!" kričal som ďalej a bolo mi ukradnuté, že ľudia bývajúci nado mnou majú o zábavu postarané. "Čo si si, doprdele, myslel!" zakričal som a voľky-nevoľky sa mi z očí vykotúľala slza. A za ňou ďalšia. "Toto som nechcel," šepol som a zviezol sa na zem. V tom som však na práčke zbadal kôpku oblečenia, čo ma prinútilo zosmutnieť ešte viac a aby toho nebolo málo, vyzliekol som sa a obliekol si veci, ktoré mala na sebe. No čosi si okamžite získalo moju pozornosť. Malý papierik, takmer z polovice pod práčkou.


"Tak teda, Styles. Tomuto sa vraví 'ak niekomu šťastie praje'," zasmial som sa šťastne a stískajúc vizitku utekal po mobil.

"No táák, zdvihni tooooo," prosíkal som, keď som sa asi po pol hodine odhodlal zavolať jej. "Čo? Odkaz? Nie!" skríkol som a zložil. Dobre, Harry, ty to zvládneš. Veď jej len necháš odkaz, nie? Tak som teda znova vytočil jej číslo, no zložil, keď tá ženská chcela odkaz. "Doprdele, si predsa Styles! Spievaš pred tisíckami ľudí, nedoážeš povedať jeden blbý odkaz?!" vynadal som si a rozhodol sa dať si sprchu. Krátku, no ľadovú a účinnú.
"Fajn, ideš na to," prehodil som len tak mimochodom a znova vytočil číslo. Ak som si aspoň miliónkrát nezopakoval čo jej chcem povedať, tak už fakt neviem. "A-ahoj, Lannah. Tu je Harry. Ja... Chcel som sa ti ospravedlniť za to ráno, netuším čo to do mňa vošlo. Zavolaj ak budeš mať čas. Pa, tvoj Styles." Tvoj Styles?! Harold, tebe už došista hrabe.
Prešla hodina, dve, a ona stále nezavolala. Tak som to skúsil znova. A znova. A znova. Prestal som až večer okolo deviatej. Pomedzi to som upratal byt, trikrát sa osprchoval, volal s chalanmi, skypoval s Gemmou, vypral, vyvetral a bol nakúpiť.
Na ďalší deň som jej znova volal. Nechal som asi desať odkazov a poslal jej pätnásť smsiek. Ak to do večera nedvihne, zajtra pôjdem za ňou.
Keď som sa chystal do postele, ozvalo sa spásne cinkanie mobilu. S očakávaním som zodvihol a keď som nepočul Lannin hlas, moja radosť okamžite povädla. "Počkaj, čo?!" vypadlo zo mňa. Nie, nie, nie! "Čože?! Robíš si piču, Paul?!.. Dobre, prepáč, nebudem nadávať... Takže zajtra tam ako vždy?... Okej, mám to... Dobrú. No? Čakám... ČOŽE?! PROMO TURNÉ?!?!... Ach, len po Anglicku... Na dva týždne?.. Dobre, to zvládnem.. Dobrú," zašomral som mrzuto a so všmožnými nadávkami odišiel do postele. A Lannah stále nezavolala...

streda 16. januára 2013

The Day Before Yesterday 7

Prepáčte, že časť nebola včera, no prebudilo sa moje extra diabolské ja a rozhodlo, že proste časť nebude.. :DDD a preto nebola. :D
btw, chcem podotknúť, že časti už nebudú naďalej takéto dlhé.. :) 


Harry's POV
"Tak čo vravíš na popcorn?" opýtala sa nedočkavo Lannah.
"Prekvapivo výborný," usmial som sa a plnú misku odniesol do obývačky. V pätách som mal Lannu, ktorá niesla kolu a lyžičky. Tak som sa teda vrátil po zmrzlinu a zvalil sa na gauč.
"Čo si pozrieme ako prvé?" prehodila napokon.
"Nejakú komédiu?" navrhol som.
"A zobral si nejakú?" Povytiahla obočie a ja som sa pľasol do čela. Bol som tak zaneprázdnený vyberaním prekvapenia (za ktoré ma pravdepodobne zabije, no čert to ber), že som zabudol na komédiu. "Styles, ja ťa asi zabijem," povzdychla si a naklonila sa k nášmu výberu. "Jeminkote, ty si zobral LOL! Tak za toto ťa od teraz milujem!" zasmiala sa a nadšene vzala obal ku prehrávaču. "Dobre, možno preháňam, no máš odpustené, že si platil celý nákup," povzdychla si napokon, keď sa vracala na gauč. Rozosmial som sa a prisunul sa k nej bližšie. Čo ma však zarazilo, bol fakt že ja som bol rozvalený ako huspenina a ona sedela akoby zhltla pravítko.
"Urob si pohodlie," usmial som sa a ruku jej položil na koleno. Trochu sa pod mojím dotykom strhla čo ma zarazilo, no ani neodtrhla oči od obrazovky.
"Uhm," šepla napokon a trochu sa zviezla nadol. V tom som si všimol, že má na sebe obtiahnuté rifle, v ktorých jej nemôže byť pohodlne. Veď ja sám som bol v teplákoch a starom tričku.
"Nechceš si tie rifle dať dole?" povedal som napokon a až keď ma obdarovala odporným pohľadom mi došlo, ako to vyznelo. "Bože, prepáč. Nemyslel som to tak," zasmial som sa rýchlo. Trapáááás. "Chcem povedať, v tých rifliach ti nemôže byť pohodlne."
"Je to v pohode," odvetila ticho a oči neodlepila od obrazovky. S povzdychom som sa k nej prisunul bližšie a nežne ju chytil za ruku.
"Lannah, dám ti nejaké moje veci, takto tu predsa nebudeš celý čas sedieť," povedal som a stopol film. Ona však mala pohľad neustále upriamený na obrazovku. "Si v poriadku?" opýtal som sa. Ak mám pravdu povedať, začínal som sa báť.
"Iste," odvetila a s úsmevom sa na mňa otočila. Prečo som mal pocit, že ten úsmev nie je ozajstný? "Môžem ísť do kúpeľne?"
"Jasné. Rovno a druhé dvere vľavo," odvetil som okamžite, no som si istý, že na tvári som mal poriadne zmätený výraz. S úsmevom prikývla a už jej nebolo. Moja zvedavosť mi nedovolila len tak tam sedieť, takže som sa zodvihol a ticho išiel za ňou. Nepočul som však nič, čo by ma mohlo znepokojiť a tak som sa vybral na odchod, no v momente ako som sa otočil, otvorila dvere a stála za mnou. "Poď, dám ti niečo pohodlnejšie," usmial som sa ihneď a ťahal ju do mojej izby. Tam som zo skrine vytiahol moje obľúbené obrovské tričko a podal jej ho spolu s teplákmi.
"Ďakujem," zamrmlala a rozopla si mikinu. To som pochopil ako signál, že mám vypadnúť a tak som sa zdekoval naspäť na gauč.
Po krátkej chvíli sa vrátila a vyzerala... no proste neodolateľne, ako každé dievča v chlapských veciach. A musím sa priznať, že by som si na tento pohľad dokázal zvyknúť a vôbec by mi nevadilo, ak by som ju takto videl aj každý deň.
"Ďakujem," šepla znova a sadla si na opačný koniec gauča.
"Nie je zač," odvetil som s úsmevom a zapol film.
Ako sme tak sedeli, čumeli na obrazovku, vyžierali popcorn so zmrzlinou a logali kolu, cítil som sa tak inak. Tak obyčajne. Akoby som ani nebol slávny a akoby som nemal fanúšičky po celom svete. Bol som vďačný, pretože takýto pocit som mal len pri nej. Všetci ostatní mi nejakým spôsobom dali pocítiť, že si nemôžem robiť čo chcem, že sa musím ovládať a že už nie som ten istý Harry ako kedysi. Pri nej to však bolo iné. Bolo jej ukradnutné, či som po celom svete známy Harry Styles alebo len nejaký chruňo s ktorým pozerá film. A takto to malo byť. Takto to bolo správne.
"Bože, to je tak perfektný film," zafňukala Lannah a ja som si všimol, že film skončil. Poobzeral som sa dookola a zistil, že nám došiel popcorn, zmrzlina aj cola.
"Súhlasím," usmial som sa a vstal z gauča. "Doplním zásoby a pustíme si ďalší film, čo ty na to?"
"Fuj, bože, nie. Som plná. Ale vlastne popcorn ešte môžeš doniesť. Aj colu. Tak aj zmrzlinu," zasmiala sa a pomrvila sa na gauči.
"Hneď to bude, slečna," zasmial som sa a odkráčal do kuchyne.

Lannah's POV
"Čo to má, doprdele, znamenať, Styles?!" vykríkla som, keď sa na obrazovke objavil film, ktorého názov mi bol dôverne známy, no v nijakom prípade som ho nemienila pozerať. "Návrat do Silent Hill?! Dočista ti preskočilo?!" kričala som.
"Lannah, pokoj," smial sa a ďalej sedel.
"Fajn," zavrčala som a sadla si naspäť, čo najďalej od neho. "Ak kvôli tomu budem mať nočné mory, psychológa mi platíš ty."
"Nepreháňaj," smial sa ďalej. "Veď poď bližšie ku mne, môžeš do mňa zatínať nechty, keď sa budeš báť," ponúkol mi s úškrnom.
"Nie, vďaka. Budem sa báť sama," odvrkla som a pohľad upriamila na obrazovku. "Zabijem ťa, Styles," zafňukala som, keď sa objavila prvá hrôzostrašná scéna. Túto vetu (alebo ešte aj "Nenávidím ťa, ty magor." a "Zadrhni sa, ogrgeľ.") som opakovala stále častejšie a častejšie, zatiaľ čo on sa vždy smial. A vždy viac a viac. Keď som však od hrôzy vykríkla tak, že takmer vyskočil z kože, tak ho smiech prešiel a pozastavil film.
"Všetko v pohode?" opýtal sa ticho a pozorne sa na mňa zadíval. Takmer som cítila, ako mi do hlavy svojim pohľadom vypálil dieru.
"Hej."
"Poď ku mne," zasmial sa ticho a trochu sa prisunul, zatiaľ čo roztvoril náruč. Tentoraz som už neprotestovala, ale pritisla sa k nemu najviac ako sa dalo, chytila ho za ruku a tvár si oprela o jeho hruď. "Lepšie?" opýtal sa šeptom a pustil film. Iba som pokývala hlavou a privinula sa k nemu ešte bližšie. Bez slova ma hladil po chrbte a na chvíľu sa mi zazdalo, že ma pobozkal do vlasov. Ale prečo by to robil?

"Harry?" zamrmlala som, keď ma na tvári pošteklilo teplo.
"Hmmm?" zabručal vedľa môjho ucha a ja som od ľaku poskočila.
"Preboha," šepla som, keď mi došlo, čo sa stalo. Zase sme spali vedľa seba. Zase ma objímal. A zase mi to nevadilo.
"Dobré ráno," usmial sa a odhalil jamky v lícach.
"Dobré," odvetila som a sklopila pohľad.
"Ako si sa vyspala?" opýtal sa stále s úsmevom.
"Fajn."
"To som rád," usmial sa znova a natiahol sa, aby ma pobozkal. Chápete?! ON MA CHCEL POBOZKAŤ!!!
"Ech, už musím ísť," zašomrala som, schmatla svoje veci do ruky a utiekla do kúpeľne. Rýchlo som sa prezliekla, jeho veci nechala na práčke a vybehla von.
"Lannah!" zakričal a keď som sa obzrela, stál vo dverách, na tvári totálne zmätený výraz a ruky mal deprimovane zahrabané vo vlasoch. Čo som to preboha urobila?!

pondelok 14. januára 2013

The Day Before Yesterday 6

Venujem mojej drahej Blaváčke, ktorú vraj ľúbim ;DDD (fakt ťa ľúibm tho ... :D)
báj d vej, nechce sa vám podporiť ma v zajtrajšom učení sa na chémiu aspoň 7 komentíkmi ? :) fakt by sa mi po nich lepšie učilo :3
Enjoy <3 

"Harry?"
"Nooo?" zatiahol z gauča.
"Došiel popcorn. Aj cola. A už nemáme ani zmrzlinu," zakričala som zatiaľ čo som skúmala mrazničku.
"Už nám došli aj filmy," zamrlal a zrazu stál za mnou. "Ideme do obchodu, sú len štyri hodiny," oznámil a tlačil ma do spálne.
"Ja som ti vravela, že tri filmy sú málo, ale ty niéé," zasmiala som a zamkla dvere. Zo skrine som vytiahla prvé rifle, ktoré mi padli pod ruku, no ihneď narazila na problém. "Kurva," zanadávala som a súdiac podľa Harryho smiechu odvedľa, hlasnejšie ako som mala v pláne.
"Deje sa niečo?" opýtal sa chichotajúc spoza dverí.
"Nie, všetko v pohode," zavrčala som a potláčajúc slzy zo seba strhla rifle.
"Prečo potom nadávaš?" nedal sa odbiť.
"Len- len mi vypadol mobil," habkala som.
"Ale ten máš predsa tu." Doprdele. "Lannah, si v poriadku?" opýtal sa už tichšie.
"Všetko v pohode," odvetila som šeptom a zapla si nohavice. Tiež však žiadna výhra. Rýchlo som si pretrela oči, zasmrkala a odomkla dvere. Hneď som však narazila do Harryho, ktorý ma zjavne odpočúval. Trochu som sa pousmiala a prebehla do kúpeľne. Zabudla som sa však zamknúť, a tak v momente, ako mi z oka vykĺzla prvá slza som v zrkadle videla nie len seba, ale aj Harryho.
"Čo sa stalo, srdiečko?" opýtal sa ticho a objal ma. Čo som mu mala povedať? Že vyzerám ako prasa? Že mám odporné, trasľavé brucho? Pch, to tak určite.
"Neph," šepla som ako odpoveď objatie mu opätovala.
"Pššt, nechcel by, aby si sa takto trápila. Teraz ho už nič nebolí a hovorí všetkým mačkám, akú úžasnú paničku tu mal," pošepkal mi do ucha a ja som mu na hlase počula, že sa usmieva.

Harry's POV
"Kašli na to maľovanie, bude ti zavadziať," zakričal som cez dvere.
"Fajn. Ale len pre tentokrát!" zakričala z druhej strany dverí Lannah a v okamihu stála vedľa mňa.
"Ozaj, napadlo mi. Čo keby by sme išli ku mne? Mám väčšiu telku aj väčší gauč," navrhol som s úškrnom.
"Musím?" zamrnčala a naklonila hlavu.
"Nooo, nie, ale tak vieš," zasmial som sa.
"Dobre. Fajn," vzdala sa napokon. Musím ešte poďakovať Niallovi, že ma naučil ten šteňací pohľad.
"Tak poďme teda," zasmial som sa a podržal jej dvere, kým hľadala kľúče.
"Mám to," povzdychla si šťastne a zamkla dvere na asi tridsať západov.

Na počudovanie sme nakúpili celkom rýchlo, aj napriek faktu, že Lannah je v obchode takmer horšia ako Niall. Aj napriek jej protestom som zaplatil a ona sa so mnou kvôli tomu nebavila takmer celú cestu do požičovne. I keď jej šklbalo kútikmi úst, keď som ju podpichoval.
"Preboha nie," zamrnčala, keď sa z rádia ozvala mne povedomá melódia. Nemohol som ju zaradiť, no keď som začul svoj hlas, došlo mi koľká bije.
"Give you this, give you that, blow a kiss, take it back, if I looked inside your brain. I would find lots of things, clothes, shoes, chicken wings, stuff that's drivin' me insane," rozospieval som sa na plné hrdlo a bol by som pokračoval ďalej, no všimol som si Lannin zmučený výraz, tak som so smiechom prestal. "Prepáč," zasmial som sa, "sila zvyku."
"Skôr choroba z povolania," odvetila a vyslala mi kyslý úškrn.
"Alebo. Počkaj, prepnem to," usmial som sa a natiahol sa za rádiom.
"Nechaj to tak," povedala a ruku mi stiahla preč. Telom mi v sekunde preletel akýsi náboj a pery sa mi roztiahli do úsmevu. "Keď som v jednom aute so Stylesom, myslím, že jednu jeho pesničku prežijem," zasmiala sa a mojej pozornosti neušlo, že pokým sa dívala von oknom, pokyvkávala hlavou do rytmu. To ma opäť donútilo usmiať sa a začal som si ticho pohmkaváť. A stavím sa, že ak by poznala slová, spievala by so mnou.
Lannah's POV
"Harry, vezmime si LOL," zatiahla som najsladšie ako som vedela.
"LOL? Niee, vezmime si Českú spojku," zamrnčal a načahoval sa za DVDčkom.
"Bože, nieeee. Tak si vezmime Oui, šéfe!"
"Hobita!"
"Annu Kareninu!"
"Pána Prsteňov!"
"Poslednú pieseň!"
"Dobre."
"Dobre?"
"Dobre. Ale k tomu Narniu."
"Fajn."
"A Harryho Pottera."
"V pohode. A Súmrak. Všetkých päť."
"Dobre. Ale aj Vodu pre slony."
"Okej. No potom aj Nezabudni na mňa."
"Nezabudnem," usmial sa Harry.
"To je film, ty magor," zasmiala som sa a slabo ho buchla do pleca.
"Viem, chcel som, aby si sa rozosmiala," oznámil mi s úsmevom a zadíval sa mi do očí. Kto vie, ako dlho by sme tam boli stáli, keď nás zrazu vyrušil slabý hlások.
"Ty si Harry Styles?" opýtalo sa nesmelo malé, asi desaťročné dievčatko.
"Áno, zlatíčko," usmial sa na ňu Harry a čupol si k nej, aby bol aspoň z časti podobný jej výške.
"A môžem sa s tebou odfotiť?" opýtala sa ticho.
"Samozrejme, máš nejaký foťák?" opýtal sa s úsmevom a ona mu podala mobil. "Lan?"
"Iste," usmiala som sa a keď si Harry malú zobral do náručia, rýchlo ich cvakla.
"Vy spolu chodíte?" opýtalo sa to dievčatko, keď ju Harry položil na zem. S Harrym sme si vymenili šokované, no pobavené pohľady a svorne zatriasli hlavou na znak nesúhlasu. "Ale mohli by ste. Si veľmi pekná," usmiala sa na mňa a skôr, ako som stihla čokoľvek povedať, už jej nebolo.
"Tak ďakujem no," zamrmlala som po chvíli a dívala sa do neznáma.
"No poď, vezmeme tie filmy a pôjdeme ku mne," zasmial sa Harry a dlaňou mi zamával pred očami, čím ma vytrhol z môjho zamyslenia.
"Uh, dobre. Ale vezmi aj nejaké komédie," prikázala som a otočila sa mi chrbtom. Počula som ešte jeho zachichotanie a niečo v zmysle: "Tvoje prianie je mi rozkazom."

"Tu bývaš?" zalapala som po dychu, keď mi otvoril dvere do svojho bytu.
"No," pritakal a sklopil pohľad. Pousmiala som sa nad jeho náhlym zahanbením, alebo ako by som to nazvala, a prekĺzla dovnútra. "Cíť sa tu ako doma. Ja vybalím nákup, urobím popcorn a začneme pozerať filmy," prehodil a začal sa preplietať pomedzi nábytok.
"Nepotrebuješ s niečim pomôcť?" zakričala som, keď som prešla do obrovskej (ale fakt vážne obrovskej) obývačky.
"Eh. Myslím, že pomoc by bodla," odkričal a ja som sa krútiac hlavou, no s úsmevom na perách začala hľadať kuchyňu.
"Styles, asi som sa tu stratila!" zakričala som so smiechom, keď som sa ocitla v poloprázdnej izbe.
"A kde si?" počula som jeho krik.
"Nooo, v nejakej poloprázdnej žltej izbe."
"Hneď som pri tebe!" Len čo to dopovedal, vo dverách sa objavila jeho strapatá hlava a ja som sa neubránila smiechu, keď som videla, že má okolo pása obmotanú zásteru.
"To robíš večeru pre kráľovnú, alebo popcorn?" rozrehotala som sa na celé kolo a on tam len postával a celý červený skúmal svoje bodkované ponožky.
"Vždy vyzerám ako prasa. Popcorn mi nejde," odvetil ticho a vystrčil spodnú peru.
"No poď, ty šéfkuchár," zasmiala som sa a chytila ho za ruku so zámerom dôjsť do kuchyne. No v tom som si uvedomila, že tam netrafím. Tak som sa otočila na Harryho, on so smiechom prešiel predo mňa a viedol ma. Môjmu bystrému ženskému zraku neunikol fakt, že má nehorázne sexy zadok. A plus to jeho obtiahnuté tričko mu perfektne zvýrazňovalo vypracovaný chrbát. Toto bude dlhý deň, pomyslela som si. Napokon som zahnala všetky špinavé myšlienky, frustrovaná jeho perfektným telom (a porovnávajúc k nemu to moje nie veľmi vábivé) som si zahryzla do spodnej pery a nechala sa viesť cez jeho obrovský byt.

nedeľa 13. januára 2013

The Day Before Yesterday 5

Takže, venovanie získava.... turururuuu... anonym s otázkou, ktorá špiónka som chcela byť ;DD vhľadom na to, že si anonym, tak ťa neoslovím menom, no uži si časť a prípadne sa ozvi v komente :3 


Ak by som mala nasledujúci týždeň popísať jedným slovom, určite by som zvažovala medzi výrazmi ako 'poučný' a 'zaujímavý'. Alebo ešte 'zábavný'. Pretože zábavný bol, aj keď zase nie natoľko, aby som to dané slovo použila na jeho opis.

Sedela som na svojom rozheganom gauči s kelímkom zmrzliny na kolenách a dívala sa na akúsi sentimentálnu romantiku, z ktorej mi však bolo skôr na grc. Nesmiem zabudnúť na fakt, že moje úžasné čierne orámovanie očí som mala roztečené po celých lícach. Čert ber slzy. No a keď som bola v takomto stave, po dlhej dobe sa opäť rozoznel zvonček pri mojich dverách. Chcela som to zahrať na prázdny byt, no dotyčný neprestával zvoniť, takže som sa so všetkou neochotou sveta zdvihla zo svojho vysedeného miestečka na gauči a došuchtala sa k dverám. Tempom, ktoré by ani korytnačka nezávidela, som otvorila nie veľmi prívetivo vyzerajúce dvere a za nimi čakala čokoľvek. Teda okrem toho, čo tam bolo naozaj.
"Čo tu chceš?" zavrčala som.
"Dávno som ťa nevidel, tak mi napadlo, že by som za tebou zašiel," usmial sa na mňa a opäť dal priestor svojím jamkám v lícach. Jamkách, ktoré mi za tie týždne celkom chýbali, aj keď som si to nechcela priznať. "Nepozveš ma ďalej?" opýtal sa netrpezlivo. Zvážila som stav bytu, stav mňa samej a to, či ho vôbec chcem pri sebe. Napokon som sa rozhodla a poodchýlila dvere. Znova ma obdaroval svojim úsmevom a kráčal priamo ku gauču, na ktorom bol poloprázdny zmrzlinový kelímok. Alebo skôr kýbel.
"Dám ti niečo?" opýtala som sa ticho a zamierila do kuchyne.
"Nie, vďaka," odvetil a obzeral sa navôkol. "Si akási iná," poznamenal po chvíli ticha.
"Nemám orámované oči," objasnila som mu a on chápavo prikývol.
"A ozaj. Kde je Neph?" A to bola posledná kvapka.
"Ja... On... No... Včera zomrel," pošepkala som a asi stý raz za ten deň prepadla histerickému plaču.
"To ma mrzí," šepol a pevne ma objal. Rozplakala som sa ešte viac a nechala sa od neho tíšiť. Potrebovala som ho viac ako soľ. Aj keď som si to nechcela priznať.

Harry's POV
"Ja... On... No... Včera zomrel," pošepla a rozplakala sa. Fakt mám pocit, že vždy akosi prinášam slzy.
"To ma mrzí," šepol som po chvíli a privinul ju k sebe. Začal som jej dlaňou prechádzať po chrbte, na čo sa rozvzlykala ešte viac. Opatrne som jej vtisol nežný bozk do vlasov a hojdavým krokom s ňou v náručí prešiel ku gauču, na ktorý som sa posadil. Pomaly som ju posunul, takže sedela v mojom lone, zatiaľ čo ma rukami pevne objímala okolo krku a tvár mala zaborenú v mojej hrudi. A takto to malo byť. Bolo to také... správne. Akoby bola stvorená presne pre mňa. Áno, znie to divne a sentimentálne, no tak som sa v tej chvíli cítil.
Po chvíli sa jej vzlyky utíšili a ja som si všimol, že zaspala. Neubránil som sa úsmevu a pery nežne priložil na jej čelo. Potom som ju opatrne vzal do náruče a položil na posteľ. Ak mám byť úprimný, bál som sa nechať ju tam samú, tak som si z nohavíc vyvliekol opasok (nepozerajte na to nijak zvrátene, vy perverzáčky! Tlačil ma, to je všetko.), vyzliekol sako a ľahol si vedľa nej. Zo sna sa pomrvila a pritúlila sa ku mne. To mi na tvár znova privolalo úsmev, tak som ju objal a pritisol ešte bližšie k sebe. Po chvíli si jednu nohu prehodila cez môj pás, tak som ju spokojne pobozkal na líce a pozorne sa na ňu zadíval. Bola taká nežná, zraniteľná a ja som vedel, že to, ako sa ku mne predtým správala, bola len a len maska. Moje pery sa opäť roztiahli do širokého úsmevu a ani nie po pár minútach som sa aj ja ocitol v ríši snov.

Lannah's POV

Slnečné lúče sa mi začali predierať cez viečka, tak som zamrnčala a trochu sa pomrvila, pričom som zistila, že ma niekto objíma. S hrôzou som okamžite otvorila oči a skoro umrela, keď som videla, že mám okolo pása obmotané ruky patriace Harrymu. Chcela som vyskočiť preč, kričať, kopať, škriabať a neviem čo všetko, keď môj pohľad zablúdil na jeho tvár. Pery mal roztiahnuté do jemného úsmevu, viečka pevne zavreté a jeho kučierky trčali do všetkých strán. Hrudník sa mu pokojne dvíhal pri tom, ako ticho dýchal a niečo na ňom ho robilo príťažlivým, pokojným a hodným milovania. Až keď sa zavrtel a čosi nespokojne zamrmlal som si uvedomila, že som sa odtiahla. Ticho som sa zasmiala a pohľad opäť upriamila na jeho pokojnú, spiacu tvár. Z neznámeho dôvodu mi to vyčarilo úsmev na tvári a privinula som sa naspäť k nemu. Jeho úsmev sa rozšíril, jeho silné ruky ma pevne objali a hlavu pribížil k tej mojej. Nebola som si istá, či spí, no keď sa z jeho úst vydralo tiché zachrápanie, bolo mi jasné, že je stále v ríši snov. Ani som si nevšimla kedy a ako, no držali sme sa za ruky, mali sme prepletené prsty a moja voľná ruka spočívala na jeho hrudi, zatiaľ čo tá jeho ma poza chrbát držala pri ňom.
"Lannah?" začula som jeho tichý hlas, ktorý bol slabo chrapľavý zo spania.
"Áno?" šepla som, no ani som sa nepohla.
"Ja som zaspal?" opýtal sa a odtiahol sa odo mňa. Trochu ma pichlo pri srdci, no nedala som na sebe nič znať a chovala sa, akoby mi to bolo totálne jedno.
"Tak to vyzerá," zachichotala som sa a s neskrývaným záujmom ho pozorovala.
"Koľko je hodín?" opýtal sa stále tým strašne sexy rozospatým hlasom a upriamil na mňa svoj pohľad. Otočila som sa mu chrbtom a zadívala sa na budík postávajúci na nočnom stolíku.
"Osem," odvetila som.
"A aký je deň?" pýtal sa ďalej, no na perách sa mu usadil úškrn. A stále mal ten sexy rozospatý hlas, ktorý ma dostával do kolien, aj keď som si to nechcela priznať.
"Sobota."
"Super. Takže voľno," usmial sa napokon a nepatrne sa ku mne naklonil.
"A čo teda plánuješ robiť?" opýtala som sa nechápavo.
"To ešte neviem. No nenechám ťa samú," odvetil a natiahol ku mne ruku.
"Erm... Nie si hladný?" opýtala som sa po chvíli.
"A vieš, že aj hej?" zasmial sa.
"Tak vstávaj, ideme sa najesť," uškrnula som sa a vyskočila na rovné nohy.

"Bože, ale vyzerám," zašomrala som, keď som v mikrovlnke zbadala svoj odraz.
"Si pekná, pokoj," začula som za sebou Harryho hlas.
"Vďaka," zamrmlala som a červenajúc sa sklonila hlavu.

"Nie je to žiadny McDonald, ale snáď ti bude chutiť," zamrmlala som a podala Harrymu tanier, na ktorom si hovel rohlík s nutelou.
"Určite. Nie som rozmaznaný," usmial sa a s chuťou sa do toho pustil. Ešte som na stôl položila dva hrnčeky kakaa a tiež sa pustila do jedla. Jedli sme v tichosti, raz za čas sme sa na seba zadívali, no to bolo všetko.
"Harry?" opýtala som sa ticho, keď ležal na gauči a ja som sa opierala o kuchynskú linku.
"To musí byť vážne, keď si ma nenazvala Styles," zasmial sa a posadil sa, aby sa na mňa pozorne zadíval. "Počúvam."
"Vieš... Ja... Chcela som... sa ospravedlniť... ako som sa správala zo začiatku... Mala by som ti byť vďačná... A ďakujem, že si tu so mnou ostal-"
"To bola maličkosť," skočil mi do reči a ja som sa len pousmiala.
"Vieš... Myslela som... či by sme... no... Nemohli začať od začiatku?" opýtala som sa prosebne.
"A vynechať to vtipné zoznámenie?" zasmial sa. "Jasné, veľmi rád," usmial sa zrazu a podišiel ku mne. "Som Harry a ty?" Opäť ukázal jamky v lícach a podal mi ruku.
"Lannah, teší ma," odvetila som a neklamala. Naozaj ma tešilo.
"Potešenie na mojej strane," prehodil a zovrel ma v medveďom objatí. V prvej chvíli ma to celkom zarazilo, no hneď som mu objatie opätovala. Pravdu povediac, ani netuším, ako dlho sme tam stáli, no myslím, že nám to obom vyhovovalo... 

btw, čo vravíte na nový vzhľad blogu? Niektorí ľudia *ehm Hanka ehm* mi ho už stihli aj skritizovať -.-" 

sobota 12. januára 2013

The Day Before Yesterday 4


Nejako som sa rozhupla s tými venovaniami... :D
Takže, túto časť venujem Em :) ďakujem za úžasné popoludnie (stále sa o tom nemienim hádať :D), čím skôr si to musíme zopakovať :3 


"Lannah! Lannah, otvor! LANNAH!" kričal ten známy hlas spoza dverí, na ktoré neprestajne trieskal.
"VEĎ IDEM!" zvrieskla som a roztorila dvere. Prečo ma vôbec neprekvapilo, kto tam stál? Aha, jasné, počula som hlas. "Čo zase chceš?"
"To čo včera. Pozývam ťa na raňajky. A tajne dúfam, že ma neodmietneš," usmial sa na mňa a snažil sa ma odzbrojiť jamkami v lícach. Opäť raz neúspešne.
"Keď sa nechám pozvať, dáš mi už pokoj?"
"Pravdepodobne," usmial sa sladko.
"Fajn," povzdychla som si napokon. "Sadni si na gauč a čakaj," prikázala som, zabuchla za ním vchodové dvere a odkráčala do spálne.
"Ty si už staručký, však? Ale panička ťa dobre kŕmi, bruško máš," počula som hlas z obývačky. On sa rozpráva s mojím kocúrom? A že ja som vadná. "Ako sa volá?" zakričal zrazu a ja som začula rozhorčené zamňaukanie.
"Neph," zasmiala som sa a- Počkať. Ja som sa čo? Zasmiala? Na Stylesovi? Asi mám horúčku.
"Ako si prišla na také meno?" opýtal sa a jeho hlas sa ozýval spoza môjho chrbta.
"Zmizni!" zvrieskla som a otočila sa. Stál mi však chrbtom. On sa fakt nedíval... "A neviem, bolo to dávno," odvetila som už trochu pokojnejšie. "Môžeš ísť do obývačky? Chcela by som sa prezliecť," zavrčala som napokon.
"Ach, jasné, prepáč," šepol a už ho nebolo. Bože, dnes je vo vzduchu akási divná atmosféra, pomyslela som si a súkala sa do čiernych obtiahnutých riflí.
"Kurva, zase som pribrala," zamrnčala som, rifle zo seba zvliekla a obliekla si druhé. Na tmavofialové tričko som si ešte navliekla červenú mikinu a priamo okolo Stylesa prekráčala do kúpeľne. Skonrolovala som svoje každodenné líčenie, ktoré som si včera nezmyla a celkom spokojná so svojim výzorom sa vrátila do obývačky.
"Ideme?" opýtal sa Harry s úsmevom a ja som s prikývnutím vykročila ku dverám.
"A kam pôjdeme?" spýtala som sa, keď sme vyšli z baráku.
"To je prekvapenie," žmurkol na mňa a opäť mi otvoril dvere do auta. S povzdychom som nastúpila a nechala sa viezť.

"McDonald?" zalapala som po dychu. Už som dosť tučná, McDonald mi fakt pomôže, zanadávala som v duchu, no nasledovala Harryho.
"Áno, je to zapadnuté miesto, nikto nás nebude otravovať."
"Hovor za seba," zamrmlala som.
"Prepáč, vravela si niečo?"
"Nie," usmiala som sa falošne a zadívala sa na raňajkovú ponuku.
"Tak, čo si dáš?" opýtal sa, samozrejme s úsmevom, a skenoval ma pohľadom.
"Poraď mi."
"Čokoládový muffin a jahodový milkshake? Ja si to dávam vždy," pousmial sa.
"Nech."
"Tak to idem vziať, nie že mi zdrhneš," zasmial sa a už ho nebolo.
"To fakt nehrozí," zašomrala som, keď bol dosť ďaleko. No ani som sa nenazdala a bol späť. To tam nemohol ostať dlhšie?
"Dobrú chuť. Snáď ti bude chutiť," usmial sa a sám sa pustil do jedla. No čo som mala robiť? Vyzeralo to tak chutne a ja som bola taká hladná... Tak som sa do toho pustila a do desiatich minút sme mali obaja prázdne tácky.

"Ďakujem za raňajky," pošepla som stojac vo dverách svojho bytu.
"Bolo mi potešením," pousmial sa. Chvíľu sa na mňa díval a potom urobil to, čoho som sa tak strašne bála. Nahol sa a... chcel ma objať!
"Nie tak rýchlo, Styles!" vybafla som a odtiahla sa čo najďalej.
"Tak som to aspoň skúsil," zasmial sa, naposledy mi zamával a znova ho nebolo. Ako to ten chlapec robí, že v sekunde zmizne? Alebo len ja som spomalená. To je pravdepodobnejšie.

Ďalšie dni prebiehali na moje potešenie úplne normálne. Nikde žiadny Styles, žiadne sny, v ktorých by sa vyskytoval a ja som si veselo pobehovala po Londýne zháňajúc prácu. Teda veselo ako veselo. V žiadnom kvetinárstve nepotrebovali novú aranžérku. Keď však jedného dňa...
Kráčala som si okolo London Aye popiskujúc si poslednú pecku od Avanged Sevenfold, ktorú som počúvala a nechtiac som vrazila do nejakej panej.
"Bože, prepáčte!" skríkla som a začala zbierať papiere, ktoré som jej nedopatrením vybila z rúk. Mojej pozornosti však neuniklo, že tam má chybu. "Ehm, viem, že ma do toho fakt naozaj nič nie je, no tu máte chybu," povedala som nesmelo a podávala jej papiere.
"Áno? A kde?" opýtala sa namosúrene.
"No, na obrázku máte zakreslené orchidey a napísané hyacinty, ktoré však nie sú nakreslené nikde."
"A vidíte. To som si ani nevšimla. Nedá mi však neopýtať sa – odkiaľ to viete?"
"Mám na to školu," usmiala som sa.
"Akú a kde, preboha?"
"Stredná škola kvetinárstva a aranžérstva v Holandsku," odpovedala som hrdo.
"Naozaj?"
"Áno, slečna," prikývla som.
"A nechcete pracovať u nás? Vlastním sieť kvetinárstiev a svadobný salón, v ktorom mi práve podala výpoveď jedna aranžérka."
"Mohla by som?" opýtala som sa šokovane.
"Samozrejme, srdiečko," usmiala sa spokojne, no jedna vec ma zarazila. Čo majú Briti s tým srdiečkom?! A čo som nechcela – v hlave sa mi opäť vynoril obraz Stylesa a nevedomky som sa usmiala. "Tu máte moju vizitku, zajtra mi zavolajte a dohodneme sa," usmiala sa na mňa a skôr ako som stihla poďakovať, zmizla. Tí Briti sú fakt divný. Alebo ty si fakt taká spomalená, preblesklo mi mysľou. V duchu som sa zasmiala a so širokým úsmevom sa vybrala domov.

Na ďalší deň som tej dáme zavolala a ona skutočne vlastnila sieť kvetinárstiev.
"Takže zajtra môžte prísť na pohovor?" opýtala sa napokon.
"Áno," odvetila som a takmer sa zošalela od šťastia.
"Tak sa vidíme. Dovidenia," povedala ešte a zložila.
"NEPH! Tvoja panička bude mať prácu a ty budeš dostávať lepšie žrádlo!" skríkla som nadšene a môjho úbohého staručkého kocúra schytila do náruče. On len šťastne zamňaukal, poškriabal mi ruku a vyskočil na zem. Magor. "Aj tak ťa ľúbim, ty starec!" zakričala som za ním a tancujúc sa vybrala dať si dlhý kúpeľ, aby som sa pripravila na zajtra a urobila čo najlepší dojem.

"Dobrý deň, slečna Alpers," usmiala sa na mňa slečna Davisonová milo.
"Dobrý deň," pozdravila som taktiež s úsmevom a sadla si do kresla. Na moje prekvapenie som pohovor robila v útulí kaviarne neďaleko hlavného sídla tej siete kvetinárstiev.
"Mám na vás len pár základných otázok, ide mi totiž hlavne o vašu zručnosť," oznámila s vážnou tvárou a aj mne poklesol úsmev. Iba som prikývla a čakala. "Takže, aj keď som sa to už pýtala, kde ste študovali?"
"Na strednej škole kvetinárstva a aranžérstva. V Holandsku."
"Dobre. A koľko máte rokov?"
"18."
"V poriadku. Ako dlho žijete v Londýne?"
"Asi mesiac," odpovedala som úprimne, pričom som si spomenula na všetky tie prípady, ako som sa stratila.
"Takže rozvážať asi nebudete," zasmiala sa, no ihneď sa zatvárila vážne. "Ako počujem, ani vaša angličina nie je dokonalá, takže nemôžte prijímať ani objednávky... Tak teda poďte so mnou, predvediete sa a uvidíme čo s vami," usmiala sa napokon. Úsmev som jej so všetkou radosťou opätovala a vybrala sa za ňou, do taja londýnskych ulíc, ktoré pre mňa boli stále španielskou dedinou.  


P.S.: kto mi do zajtra do 20:00 tuto položí najbláznivejšiu otázku, tomu venujem ďalšiu časť :3

piatok 11. januára 2013

The Day Before Yesterday 3


Fajn, na srdiečku mi leží len jedna jediná vec...
Túto časť venujem Laure, ktorá ma dnes sladkých 15! (: Všetko najlepšie <3 


Oprela som sa chrbtom o dvere a zviezla sa na podlahu. Toto bol... zaujímavý deň, čo si budeme klamať. Na jednej strane mi Styles stále pripadá ako rozmaznaná, arogantná celebrita, no na tej druhej sa zdá ako v celku zlatý chalan, ktorý nie je až taký "hráč", ako ho vykresľuje bulvár.
"Slečna Alpers?" ozvalo sa zrazu z druhej strany dverí. Prestrašene som vyskočila na rovné nohy a otvorila dvere.
"Ach, dobrý deň, pani Smithová. Potrebujete niečo?" usmiala som sa milo na moju staručkú susedu. Viem, správam sa ako posledný vydedenec a drzák od kosti, no nie som taká. Teda myslím. Nie, nie som taká. Skôr sa snažím udržať si svoju formu a nikoho si nevpustiť pod kožu.
"Viete, počula som z chodby krik, tak som sa chcela uistiť, či je všetko v poriadku," povedala pomaly a mne sa v hlave z nejakého nevysvetliteľného dôvodu vynoril obraz Harryho.
"Nebojte sa, všetko je tak, ako má byť," usmiala som sa na ňu. "Nepotrebujete niečo? Nakúpiť, pozametať...?"
"Nie, ďakujem, srdiečko. Ste milá," usmiala sa a podopierajúc sa o paličku odišla do svojho bytu oproti. Srdiečko... Tak ma nazval Harry, pomyslela som si a prichytila sa, ako sa usmievam. Stop, prestaň, Lannah! Je to len namyslená hviezdička, ktorá si myslí, že ťa odvedie domov a ty ju budeš bezmedzne milovať do konca života! Zabudni na neho, hneď teraz! prikazoval mi môj vnútorný hlas a ja som sa snažila počúvať...

"Nie, Harry, prestaň!" kričala som, keď sa jeho dlhé prsty pohybovali po mojich bokoch.
"Neprestanem!" zasmial sa a neprestával ma štekliť.
"Prosím, Harry! Urobím čo budeš chcieť!" kričala som a po lícach mi tiekli slzy.
"Pobozkaj ma," zašepkal a v momente bol naklonený nad mojimi perami. Usmiala som sa, prsty mu vplietla do vlasov a pritiahla jeho tvár k tej svojej. "Milujem ťa," zašepkal a naše pery sa spojili v sladkom bozku...

"PREBOHA!" zvrieskla som na celý Londýn, keď som otvorila oči. Fuj, to bol odporný sen! "Chápeš to, Neph? Bozkávala som sa so STYLESOM! A povedal mi, že ma miluje," hundrala som, zatiaľ čo sa môj kocúrik napchal ku mne do postele. Užívala som si túto dokonalú chvíľu, škrabkajúc Nepha za ušami a čumiac na strop. V tom však zazvonil zvonček. Nech je to kto chce, odmietam vstať zo svojej teplučkej postele v takúto nekresťanskú hodinu, pomyslela som si a ďalej rozmýšľala nad nesmrteľnosťou chrústov, zatiaľ čo zvonček neprestával zvoniť. Keď ma to začínalo štvať, zvonenie ustalo, no zato ten blázon začal vyklopkávať. "Veď už idem!" zazjapala som a tempom hodným beznohého slimáka doliezla ku dverám. "Čo vám hrabe, otravovať ľudí takúto nekresťanskú hodinu?!" vybafla som ihneď, ako som dvere roztvorila dokorán. No namiesto nejakého sexy potetovaného sexoša tam nestál nik iný ako... Trikrát hádajte... Styles. "Čo. Tu. Chceš?!" zavrčala som.
"Aj tebe dobré ráno, Lannah," zazubil sa na mňa a ukázal jamky v lícach.
"Nie je dobré, keď hneď vidím teba," odfrkla som a chcela zatvoriť dvere.
"Ani ma nepozveš ďalej?"
"Nie. Mala by som?"
"Áno, pozývam ťa na raňajky." S hlbokým (podotýkam, že bol fakt hlboký a ublížený) povzdychom som poodchýlila dvere a zadívala sa mu priamo do očí.
"Pozri. Netuším, čo odo mňa chceš, no pretiahnuť sa od teba nedám, tvoja hudba ma absolútne nezaujíma, nezaujímaš ma ani ty a tvoje arogantné správanie už vôbec nie. Tak sa pekne otoč na tých svojich nablýskaných topánkach a vráť sa pekne tam, odkiaľ si prišiel. A už sa mi neukazuj na oči," skončila som svoj monológ a zabuchla dvere. Teda chcela som.
"Nie."
"Čože?!"
"Nie. Nenechám sa vypoklonkovať nejakou drzaňou, ktorá si o sebe myslí, že je neviem čo, keď sa jej nepáči moja hudba."
"Ty za mnou lozíš," odsekla som a spriama sa mu dívala do očí.
"Fajn. Takto. Fakt nechápem, aký máš so mnou problém, no ja sa ti len snažím ukázať, že nie som taký debil za akého ma máš-"
"Jasné, si ešte väčší," zašomrala som.
"Necháš ma láskavo dohovoriť?!"
"A prečo by som vlastne mala?! Najprv ma začneš z ničoho nič objímať, potom sa hráš na dobrého chlapčeka a pozveš ma na kávu, neskôr sa mi nasáčkuješ do bytu a po tom všetkom máš ešte odvahu vrátiť sa?!"
"Mám to v povahe," pokrčil plecami a zadíval sa na mňa. "Nepozveš ma ďalej? Tvoja suseda sa tu privalí každú chvíľu."
"Aspoň niekto má rozum a snaží sa ma od teba udržať čo najďalej," zahundrala som, no pustila ho dnu. "Dáš si niečo? Čaj?"
"Džús nemáš?"
"Mám čaj. A čistú vodu," odfrkla som a zamierila do kuchyne. "Nech ti ani nenapadne ísť za mnou, sadni si na gauč a čuš," prehodila som a dala variť vodu. "Dúfam, že nie si alergický na jahodový čaj. Lebo ak áno, tak umrieš."
"Na tvoju radosť, nie som alergický na jahodový čaj," zakričal z gauča.
"Styles, nemusíš tak zjapať, si odo mňa tri metre."
"Prepáč, sila zvyku," usmial sa nevinne.
"Skôr debilita."
"Počul som to."
"To bol zámer." Ako som to dopovedala, naliala som do hrnčekov vriacu vodu a pobrala sa k môjmu polorozpadnutému gauču.
"Ďakujem," usmial sa sladko, keď som mu podala jeho hrnček. Zamrmlala som niečo v zmysle ako "nemáš zač" a sadla si čo najďalej od neho. "Nehryziem," zachechtal sa a prisunul sa ku mne bližšie.
"Takže o čo ti teda ide?" opýtala som sa chladne, ignorujúc jeho pokus o vtip.
"Od začiatku. Nechápem čo proti mne máš-"
"To ti stále nedáva dôvod doliezať za mnou."
"Môžeš byť taká láskavá a neprerušovať ma?" zavrčal.
"Neviem ti to sľúbiť," odfrkla som a odpila si z čaju.
"Tak sa snaž."
"A čo ak nie?"
"Tak ti nedám pokoj."
"Mlčím."
"Vďaka. Nevidím dôvod, prečo by si sa ku mne mala správať tak ako sa ku mne správaš-"
"A ja nevidím dôvod, prečo by som sa k tebe mala správať inak."
"Nebudeš mlčať?!"
"Nie, pravdepodobne nie."
"A prečo by si sa ku mne mala správať tak, ako sa ku mne správaš?!"
"A prečo nie? Čo si čakal? Že keď ti pri nohách ležia 15 ročné babenky, tak že sa ti automaticky vrhnem okolo krku a pretiahnem ťa za najbližším rohom?! Tak to si vyhoď z hlavy, môj pekný. Mýliš sa. Sakramentsky sa mýliš. A teraz už vážne vypadni a nevracaj sa," zamrmlala som a opäť sa ho snažila vypoklonkovať z bytu. Aj keď kdesi hlboko, hlboko v duši som cítila, že to nechcem urobiť. Že toto celé je len maska. No nechápem, pred čím sa snažím chrániť.
"Nie. Lannah, hráš to. Vieš, že taká nie si. A ja to viem tiež. Z nejakého dôvodu sa ma strániš a ja chcem vedieť prečo. Pretože nechápem, čo som urobil zle."
"Existuješ."
"Fajn. Ak sa na to chceš dívať takto, tak si tu umri. Maj sa," zavrčal napokon a odišiel sám. A čo som urobila ja? Ako posledný lúzer som sa vrhla pod periny a nechala slzám voľný priebeh. Prečo to celé vlastne robím?