nedeľa, 19. januára 2014

The Day Before Yesterday 26

Na úvod, viem, že takéto niečo čo sa práve stane sa v reálnom živote nestane (aspoň som to na gúgli nenašla, možno ak by som hľadala hlbšie tak sa k niečomu dopátram, fuck it) :D
Btw, viem, že to je mega krátke ale tak čo už so mnou narobíte. Nejako sa nedokážem dokopať k dlhým častiam (ZATIAĽ!) :P
A to je asi všetko... :D Enjoy :3

Zadívala som sa na farebný plagát v diaľke, no z nevysvetliteľného dôvodu som nedokázala rozlúštiť, čo je na ňom napísané.
"Áno?"
"Čo je napísané hento na tom plagáte?"
"Na ktorom?" Ticho som ukázala smerom na plagát a kútikom oka zazrela ako prikývol a zaostril.
"Počkaj, ty to nevidíš?" opýtal sa nechápavo.
"No vidím, ale neviem to prečítať," priznala som.
"Oh. Je tam napísané, že-" odmlčal sa a zrazu začal pišťať, ako pobláznená pubertiačka.
"Umm, Harry?"
"COLDPLAY TU BUDÚ MAŤ KONCERT! CHÁPEŠ TO??" vykríkol, pevne ma objal a zatočil sa so mnou, zatiaľ čo ja som sa neubránila smiechu.
"A kedy?" opýtala som sa, keď sa ako tak upokojil, no on sa opäť zamračil.
"Fakt to nevidíš? Veď je to mega obrovské, zlatko," povedal a stisol mi ruku.
Pokrútila som hlavou. "Vidím to len ako obrovskú škvrnu," priznala som ticho po chvíli a cítila som, ako ma pohladil po líci. No ja som ho nevidela. "Harry? Kde si?" opýtala som sa zúfalo.
"Stojím pred tebou, Lannah," šepol a ja som cítila jeho dych na mojich perách.
"Ja ťa nevidím."

***

Harry's POV
"Neviem, nechápem! Proste zrazu prestala vidieť!" vysvetľoval som zúrivo prekliato  nechápavej sestričke.
"Upokojte sa, pane-"
"Upokojiť sa?! Ako sa mám dopekla upokojiť? Moja priateľka zrazu prestala vidieť a vás to absolútne neserie!" skríkol som. Ona si však len povzdychla, pokrútila hlavou a odišla, nechávajúc ma napospas môjmu zúfalstvu.
Nechápal som. Ako sa to mohlo stať? Veď ráno bolo všetko v poriadku a potom zrazu nevidí? To sa nemôže stať. Či môže? Nie, nie, nie, nemôže, proste nie. Ale zrejme môže, keď sa to práve stalo. Nie! Proste nie. Takéto veci sa nestávajú. Jednoducho nie. Bodka. Koniec. Finito. Všetko sa mi sníva a aha, keď sa štipnem do ruky tak sa prebudím a všetko bude-
"Pán Styles?" ozval sa mužský hlas a ja som okamžite vyskočil na rovné nohy.
"To som ja."
"Vaša priateľka je v stabilizovanom stave, môžete ísť za ňou," prehodil doktor milo (alebo teda milšie ako tá nechápavá sestrička) a ja som iba prikývol, neschopný slova. V stabilizovanom stave? To je na tom až tak zle?
"Počkajte, pán doktor," zastavil som ho predtým, ako stihol odísť.
"Áno?"
"Čo jej je?" opýtal som sa.
"Domnievame sa, že má šedý zákal, čo je vskutku veľmi nevšedné-"
"A ako je na tom?" vypustil som otázku, ktorá ma po celý ten čas sužovala.
Doktor si zahryzol do pery, položil mi ruku na rameno a súcitne sa usmial: "Nevidí."
"Ako to myslíte, že nevidí?" nechápal som. Nevidí ako nevidí? Oslepla?
"Na oboch očiach má nepekné zákaly, zatiaľ nevieme čo je ich pôvodcom a ak sa nám to nepodarí včas zistiť a zabrániť šíreniu zákalov tak sa obávam, že už nikdy neuvidí."
"Oslepla?" šepol som šokovane. Doktor iba prikývol a poslal ma za ňou.

"Lannah?" zašepkal som, keď som za sebou zatvoril dvere do jej izby.
"Harry? Si to ty?" ozvala sa ticho a v okamihu som počul tú bezmocnosť a strach v jej hlase.
"Áno, zlatíčko, som tu," povedal som nežne a sadol si vedľa nej, berúc jej nežnú dlaň do tej svojej, "všetko bude v poriadku, neboj sa."
"Ale čo ak nie?" zavzlykala.
"Nie, nemusíš sa báť, láska," tíšil som ju i keď som vedel, že svoje slová neviem dokázať. "Som tu s tebou, všetko bude dobré," šepkal som upokojujúco, no aj mne sa tisli slzy do očí.
"Čo ak ťa už nikdy neuvidím?" šepla zronene a po lícach jej začali stekať obrovské slzy beznádeje, ktorú bolo počuť aj v jej hlase.
"Nemysli na to," zamrmlal som s perami na jej líci, snažiac sa zastaviť vodopády sĺz. "Ostanem tu s tebou po celý čas, dobre? Nech sa deje čokoľvek." Iba prikývla a načiahla ruky, aby ma mohla objať. So zroneným úsmevom som jej pomohol sadnúť si a pevne ma objať, pričom som jej neustále do ucha šepkal tíšivé slová. Po chvíli som si všimol, že zaspala, tak som ju pobozkal na čelo, nežne uložil na posteľ a uistil sa, že leží pohodlne, zatiaľ čo ja som sa usadil v kresle vedľa postele. Chytil som ju za ruku, hlavu si zložil vedľa nej a po pošepnutí posledného "Milujem ťa" sa oddal vlastnému zúfalstvu.