The Day Before Yesterday 2

Dnes nemám nič na srdci, snáď len to, aby ste si užili ďalšiu časť :3

"Tak a sme tu," usmial sa Harry, keď sme zastali pred Starbucks.

"Ale ja nebývam v Starbucks," odvetila som nechápavo.

"No nehovor." So smiechom pretočil očami a rozopol si pás. Ja som nasledovala jeho príklad a taktiež vystúpila z auta.

"Čo teraz?" opýtala som sa, keďže som akosi nepochopila jeho plán.

"No, teraz ideme na kávu a pohľadať tvoj byt," usmial sa a nasmeroval si to do Starbucks.

"Ermm, Styles?"

"No?"

"Ja nemám peniaze."

"To je v pohode, pozývam ťa," usmial sa a podal mi ruku. Len som zodvihla obočie, ruku odmietla a nasledovala ho dovnútra. "Čo si dáš?"

"Banánové latté bez kofeinu," odvetila som ticho.

"Dvakrát, na meno Lannah," usmial sa Harry na predavačku, ktorá sa (presne podľa mojich očakávaní) takmer roztopila na mieste. S Harrym sme pomaly odkráčali ku voľnému stolu a v momente ako sme sa posadili sa na mňa skúmavo zahľadel.

"Čo je?" vyštekla som.

"Nič, ja len... Si taká... Iná."

"Vďaka," odvetila som ironicky a išla po naše latté. Keď som sa vrátila k stolu, Harry držal v ruke mobil a uškŕňal sa. Až potom mi došlo, že ten mobil je môj.

"Styles!" zasyčala som a snažila sa vziať mu ho.

"Nie, počkaj, chcem si pozrieť akú tu máš hudbu," zasmial sa a pohodlne sa oprel.

"Jasné, hudbu," zašomrala som a nahnevane si uskrla zo svojho latté.

"Divné, myslel som, že si fanúšička," zamrmlal zamyslene.

"Iste, lebo fanúšička by na teba povedala fuj," poznamenala som a pozorne si ho prehliadla. Vlastne, nebol až taký zlý. A akýmsi zvláštnym spôsobom ma tie jeho hnedé kučierky padajúce do zelených očí a jamky v lícach pri každom úsmeve priťahovali.

"M-mám niečo na tvári?" opýtal sa zrazu a poškriabal sa na brade. Svojim spôsobom bol celkom zlatý.

"Nie," uškrnula som sa. "No možno áno."
"Bože, Lannah, tak áno alebo nie?"

"Neviem," odvetila som a dosť nepríjemne na neho zízala pohľadom typu no-čo-urobíš-teraz-ty-frajer. Samozrejme pri tom nemohlo chýbať podvihnuté obočie a do strany našpúlené pery.

"Fajn, to beriem ako nie, no ak ma vyfotí nejaký papparazzi so špinou na ksichte, tak-"

"Tak čo? No? Čo mi urobíš, Styles?" začala som provokovať a znova sa dostávala do formy po svojom plači.

"To radšej nechci vedieť," zavrčal a zahryzol si do spodnej pery. Len som na neho žmurkla a nevyspytateľne sa na neho usmiala.

"Tak ideme pohľadať ten môj byt? Lebo chápeš, rada by som išla domov."

"Fajn," povzdychol si a zamieril k východu. Takmer som utekala, aby som dohonila jeho chôdzu míľovými krokmi, no napokon sa mi to podarilo a kráčali sme bok po boku. Teda on kráčal a ja som mala pomalší klus.

"Styles, nechce sa ti spomaliť?" Ledva som lapala po dychu.

"Ale čo, nevládzeš?" podpichol ma.

"Nevládzem, pretože za tebou musím utekať," odvetila som a konečne chytila dych.

"To si mala povedať hneď na začiatku," pokarhal ma ako malé dieťa.

"Tak prepáč, že ma nepočúvaš," odvrkla som otočila sa mu chrbtom.

"Prepáč, Lannah," zašepkal mi do ucha a ako sa jeho teplý dych obtrel o môj krk, vyslalo to zimomriavky po celom mojom tele. A on to veľmi dobre vedel, bastard.

"Styles, Styles, tam je to!" skríkla som, keď som v diaľke zahliadla budovu, v ktorej som bývala. Teda myslela som si, že to bola ona.

"No vidíš, ja som ti vravel, že to nájdeme," uškrnul sa a už trochu pomalšie kráčal smerom, ktorý som mu ukázala.

"Vďaka," prehodila som, keď sme stáli pred veľkými bielymi dverami.

"To ma ani nepozveš ďalej?"

"Uhádol si. Nepozvem," uškrnula sa a z vrecka vytiahla zväzok kľúčov, ktorému dominovala plyšová mačička.

"Máš rada mačky?" opýtal sa zrazu pri pohľade na moju kľúčenku.

"Trochu," odvetila som nechápavo a ďalej hľadala ten správny kľúč.

"Srdiečko, je otvorené," zasmial sa a potlačil do dverí, ktoré sa ako na povel otvorili.

"Už som ti povedala, že pre teba nie som srdiečko," odvrkla som a vošla dnu.

"A ja som ti povedal, že už si," oponoval mi a strčil svoju namyslenú nohu medzi zárubňu.

"Čo ešte chceš?!"

"Ani mi neukážeš, ako si žiješ?" opýtal sa a smutne sa na mňa zadíval. To by som nebola ja, ak by som nepodľahla.

"Máš na to presne 23 sekúnd. Potom ti nakopem ten tvoj celebritný zadok," oznámila som a trochu poodchýlila dvere, aby vošiel na schodisko.

"Poschodie?"

"Druhé."

"Vidíme sa tam," uškrnul sa a už ho nebolo.

"Fakt by tu mali postaviť výťah," zašomrala som a začala šliapať nahor.

"Ja som to počul, ty lenivec!" skríkol Styles zhora. Odignorovala som ho na celej čiare a na každom druhom schode zašomrala tichú nadávku. Keď som konečne vyšliapala na to prekliate druhé poschodie, on tam už stál a uškŕňal sa od ucha k uchu. "Za každú tvoju sťažnosť mám 3 sekundy v tvojom byte, čo je dokopy 1 a pol minúty," pousmial sa a podišiel ku mne. Bez toho, aby som sa na neho čo i len pozrela, som prešla okolo neho a zamierila ku starým dreveným dverám. Do zámky som strčila neónovo zelený kľúčik, trochu nim pokývala, aby zapadol na miesto a opatrne otvorila dvere.

"Čičíí, Neph, kde si?" zašepkala som, keď som opatrne nakukla do bytu. Fajn, žiadne škody na majetku. Harry sa na mňa nechápavo díval, no nepovedal ani slovo. Ak by aj, nič by mu to nepomohlo, keďže som nemala záujem čokoľvek mu vysvetľovať. Keď nie je sprostý, pochopí to. A ak sprostý je... Tak ním aj ostane. "Máš jeden a pol minúty, ani o stotinu dlhšie," povedala som namosúrene a nechala otvorené dvere, aby prekĺzol dnu. "Neph, no ták, kde si ty starec?" zašepkala som znova a vydala sa do útrob bytu. "Tu si, ty lenivec jeden," zasmiala som sa a vzala svojho staručkého kocúra do náruče. "Si hladný, však? Vieš, panička sa stratila a tento debil jej nevedel pomôcť trafiť domov." Áno, mala som vo zvyku rozprávať sa so svojim kocúrom. No a? "Počkaj, hneď ti dám tvoju milovanú husacinku," usmiala som sa a položila Nepha na zem. Šťastne (alebo pobúrene?) zamňaukal a odpochodoval smerom ku gauču, kde už bol rozvalený Styles.

"Nepovedala si, že máš mačku!" skríkol a ja som už len počula, ako Neph mňauká, keď ho vzal na ruky. Ten kocúr ma dobrý zmysel na debilov, je predsa po mne.

"Nepýtal si sa," odvetila som sucho. "Neph, čičí, obed," zakričala som a Neph okamžite vykĺzol z Harryho lona a pribehol (skôr sa doplazil) k miske s kúskami mäsa.

"A mňa neponúkneš?" opýtal sa Harry, ktorý zrazu stál za mnou.

"Moja výchova mi to káže, no keďže tvoj čas práve vypršal tak nie. Rada som ťa spoznala, vďaka za kávu a za zachránenie bytu, no teraz vypadni," usmiala som sa falošne a vypoklonkovala ho z bytu.

"Dáš mi číslo?" opýtal sa rýchlo, keď som zatvárala dvere.

"Skús hádať."

"Tak diktuj," odvetil potešene.

"Nie, ty magor!" skríkla som pohoršene a zabuchla mu dvere pred nosom.

"Nemáš za čo!" počula som ho ešte kričať a keď som sa pozrela cez kukátko, videla som len jeho namyslený zadok smerovať ku schodom.