The Day Before Yesterday 9

Práve sa snažím premenovať Liama (nepýtajte sa prečo) a vôbec mi to nejde -.- 

Plus, ak dnes nenapíšem časť, tak zajtra nebude. Takže dúfajte, že nezaspím a budem písať :D

Enjoy :) 

Lannah's POV

"Bože, Lannah, ty si taká sprostá," zafňukala som, keď som za sebou zabuchla dvere a zviezla sa na zem. Prečo som to urobila? Prečo som odišla? Prečo som- Z myšlienok ma vytrhlo zacinkanie mobilu, no keď som sa pozrela na volajúceho, ukázalo mi to len číslo. Fakt nemám záujem baviť sa s nejakým debilom, odfrkla som v duchu a nechala mobil vyzváňať ďalej.

"Konečne," vydýchla som si, keď ustalo vyzvánanie. Ani nie po pol minúte sa však rozoznelo znova. Mobil si aj naďalej veselo zvonil a mala som pocit, že čím viac ma irituje, tým hlasnejšie zvoní. Keď konečne prestal zvoniť a nezačal ani po minúte, so slabým úsmevom som sa odobrala do kuchyne, kde som si z chladničky vybrala plechovku piva a pustila sa do upratovania brajgelu, ktorý sme tu so Stylesom nechali. Musím uznať, že na to, aká bol celebrita, bol prasa. Ale že poriadne. Keď som po hodine skončila s upratovaním najhoršieho, všimla som si, že mi na mobile bliká nový odkaz. A keď som zistila, že je od toho čísla, ktoré mi volalo, zarazilo ma to ešte viac. Fakt som nechápala, kto to môže byť, no moje domienky sa razom rozplinuli, keď som začula ten známy hlas.

"A-ahoj, Lannah. Tu je Harry. Ja... Chcel som sa ti ospravedlniť za to ráno, netuším čo to do mňa vošlo. Zavolaj ak budeš mať čas. Pa, tvoj Styles." To je síce pekné, že ťa to mrzí, no nepomôže mi to, zašomrala som v duchu a odkaz v okamihu vymazala. Len by ma to ničilo, obhajovala som svoje konanie sama pred sebou, ako posledný lúzer. Po chvíli som zbadala, že mi pribudol ďalší odkaz. Na ten som však nemala silu, keď som videla, komu patrí. A po chvíli sa objavil ďalší. A potom za ním ďalší. A ešte jeden. Medzi tým mi mobil neprestajne vyzváňal, až som myslela, že ho vyhodím von oknom. Fakt sa nemusíte pýtať, prečo som si ho nevypla. V každom prípade, odpoveď je až mučivo jednoduchá. Chcela som vidieť, ako sa mi snaží dovolať, ako mu na mne aspoň trochu záleží. Viete, bol to fajn pocit vedieť, že niekto sa o vás zaujíma aj napriek tomu, ako sa k nemu správate. Zvonenie neustávalo asi do deviatej a keď som si povedala, že ak zavolá ešte raz, tak mu to dvihnem, od tej chvíle sa už neozval. Náhoda alebo irónia osudu?

Na ďalší deň sa opakovalo to isté, Harry mi volal stále dookola, nechával odkazy a pridal aj smsky, ktoré som si však neprečítala. Bála som sa, že ak ukážem svoju slabosť a odhalím čo i len sama pred sebou, že mi nie je ľahostajný, nedopadne to dobre. Vykašľal by sa na mňa, to mi je jasné. Aj tak som celkom nepochopila, prečo mi neustále volá. To ho fakt zaujímam až na toľko, aby sa nevzdal?

Ráno ma zobudilo klopanie na dvere a známe zvonenie mobilu. Ani som sa neobťažovala skontrolovať, kto mi volá, keďže mi bolo jasné, že tam uvidím presne to, čo vidieť nechcem: Styles :3 Môj pohľad to však po chvíli vzdal a zablúdil na volajúceho. V prvej chvíli to bol šok ako sviňa, keďže na obrazovke sa neskvelo Harryho meno, ako bolo v posledných dňom rutinou. Namiesto toho tam blikalo meno Slečna Davisonová. Čo len tá môže chcieť? Preblesklo mi mysľou a rýchlo som zodvihla hovor.

"Dobrý deň, slečna Davisonová," zapriadla som milo.

"Dobrý deň, slečna Alpers. Mám pre vás dobrú správu. Berieme vás!"

"To vážne?!" Nechápeeeem! Harry by- Harry by nič, ty dutá gebuľa!

"To vážne. Kedy môžte nastúpiť?"

"Aj ihneď," odvetila som natešene.

"Tak sa zajtra hláste v mojej kancelárii – viete, kde ju nájdete," prehovoril do telefónu vážny hlas slečny Davisonovej. Skôr ako som sa stihla rozpamätať, zložila a ja som sa rozhodla ísť nakričať na chudáka človeka, ktorý mi trieska na dvere. Moje plány však v okamihu dovolenkovali kdesi na Kanároch a mne sa v kukátku zjavila Harryho strhaná tvár.

"No tak, Lannaj, ja viem, že si doma," ozvalo sa zrazu naliehalo. Nie som! skríkol môj vnútorný hlas a tichučko ako myšička som sa vytratila do spálne. Pričom mi stále nedochádzalo, prečo toto celé robím a na čo je to ignorovanie dobré. No snáď sa mi to raz podarí zistiť...