Everything about you 9

Zababušený človek (nie, ešte nepoviem kto to je. :D)

Prechádzal som sa po ulici, samozrejme zabaušený, aby ma nikto nespoznal. Ako som tak kráčal všimol som si dievča sediace na kraji chodníka. Potichu som k nej podišiel a vtedy som si všimol, že plače.
"Ahoj," ozval som sa. "Čo sa stalo, prečo plačeš?" opýtal som sa jemne. Pomaly zodvihla hlavu a opatrne na mňa pozrela. Zadíval som sa do jej zelených očí a videl v nich neskutočnú radosť, no aj smútok. Zrejme ma nespoznala, pretože hneď spustila. "Ja.. Ja.. Dnes som pricestovala, vôbec to tu nepoznám a tak nejak som sa stratila," povedala a mykla plecami. Chcelo by to podať pomocnú ruku. Keďže naokolo nikto nebol, rozhodol som sa, že to urobím ja.
"Hm, v ktorom hoteli bývaš?" opýtal som sa.
"To práve netuším," povedala a opäť začala vzlykať. Ten pohľad som nezniesol. Nedokážem sa pozerať na plačúce dievča. Tak som si k nej prisadol a jemne ju objal okolo ramien.
"Neboj sa, spoločnými silami to nejako zvládneme," tíšil som ju. "No najprv sa vyplač ak potrebuješ, a potom skúsime nájsť tvoj hotel." Zboku som videl ako sa pousmiala, no plakať neprestala. Len sa pritisla bližšie ku mne a ja som ju objal ešte pevnejšie. Plakala v mojom náručí asi 15 minút a keby neprestala, rozplakal by som sa aj ja.
"Už lepšie?" opýtal som sa s úsmevom a podával jej vreckovku, ktorú som vyhrabal vo vrecku.
"Asi áno.. Ďakujem."
"Neďakuj, zatiaľ nemáš za čo," uškrnul som sa a pomohol jej vstať. "Teraz mi popíš, ako vyzerá tvoj hotel," poprosil som ju.
"Ech.. oproti vchodu je niečo ako internetová kaviareň, hotel je bielej farby a má 4 poschodia myslím."
"Pfuu.. Netuším, nepoznám," povedal som pravdivo. Videl som jej na očiach, že ju to trochu sklamalo no nedala na sebe nič poznať.
"Inak ozaj," prerušil som trápne ticho ktoré medzi nami nastalo, "ako sa voláš?"
"Ja som Stephanie," usmiala sa a podala mi ruku. Ja som to odmietol a objal ju.
"Stephanie.. Teší ma," usmieval som sa. Dívala sa na mňa akoby na niečo čakala.
"A ty si.." pomohla mi s úškrnom na perách.
"Ach, prepáč. Zabudol som na spôsoby. Ja som Niall," usmial som sa a dúfal, že nie je nejaká bláznivá fanúšička a nezačne vrieskať. Za risk to stojí, povedal som si a dal si dole kapucňu a okuliare.
"Ty.. Si.. Niall.. Horan.." jachtala. Iba som mykol plecami a nervózne sa na ňu usmieval. Prosím nech nezačne vrieskať, prosím nech nezačne vrieskať, prosím nech nezačne vrieskať, opakoval som si v duchu. Čakal som, že omdlie alebo niečo také, pretože nič nehovorila. No ona sa začala rehotať. Z ničoho nič. Jednoducho sa začala smiať na plné pľúca. Najprv som na ňu nechápavo zízal a potom som sa rozosmial aj ja. Zrejme má krámy, pretože sa jej nejak rýchlo mení nálada.
"Si zo mňa robíš srandu nie?" smiala sa ďalej.
"Čo? Prečo?" nechápal som.
"Prečo mi pomáhaš? A vlastne, nemáš byť na Maldivách?" Pfuu, fanúšička. Mám šťastie, že je normálna. Teda, o jej normálnosti som začal pochybovať v momente keď sa začala rehotať, ale ostaňme pri verzii, že má krámy. Je to pre mňa prijateľnejšie a podstatne ľahšie pochopiteľné.
"Vlastne ani nie," usmial som sa nevinne, "je to len taký trik na oblafnutie  novinárov, aby nám dali pokoj. V skutočnosti sme všetci tu v Londýne aj s Danielle a Eleanor."
"Ach tak," uškrnula sa.
"A na ako dlho si tu prišla?" opýtal som sa, aby nestála reč.
"Môžem ostať najviac dokonca prázdnin, no na to mi asi nevystačia úspory. Takže si dávam také dva-tri týždne," usmiala sa. V tom mi napadla nenormálne bláznivá myšlienka.
"Nechcela by si bývať u nás?" opýtal som sa. Pozerala na mňa ako na blázna a myslel som, že sa opäť začne smiať.
"Prvý apríl si prešvihol o dobrých pár mesiacov," povedala ironicky.
"Lenže ja to myslím vážne." Díval som sa na ňu a v píjal sa jej do očí. Začínal som si pripravovať psí pohľad, keď tu zrazu.. Vydýchla a povedala: "A čo moje kufre? Necháme ich na hoteli?" Super! Takže súhlasí! Teda dá sa to brať ako súhlas, nie? Opýtam sa jej ako to myslela? Čo keď to myslela ako súhlas a ak sa jej opýtam, zmení názor? Bože, Horan, ty si taká trúba.
"Takže to znamená súhlas?" opýtal som sa opatrne a stále jej pozeral do očí. Dvihla obočie a prikývla. Ani neviem ako, ale zrazu som ju objímal.
"Ech, Niall, stačí, zadusíš ma," smiala sa.
"Prepáč," povedal som a o krok sa odstúpil.
"V pohode, o Horanovskom objatí snívam dobrých pár mesiacov," žmurkla na mňa. Čakal som, že určí smer kam pôjdeme, no potom mi došlo, že to tu nepozná a to ja by som ju mal viesť.
"Tak ideme?" opýtal som sa a jej poznámku som nechal tak. Radšej.
"Ty vieš kam?" odpovedala mi otázkou a neveriacky sa na mňa dívala. Sakra, už ani neviem čo hovorím. Dobre mi pomotala hlavu, a to ju poznám.. Turururu... 20 minút. Z toho 15 plakala. V mojom objatí. Ach.
"Nie, ale možno keď pôjdeme niekde tadiaľ, tak na ten hotel narazíme. A možno si dovtedy spomenieš na názov," usmial som sa a vybral sa smerom do centra. Keď sme išli okolo nejakého obchodu, zrazu vyhŕkla: "Tadiaľto som išla!"
"No vidíš!" usmial som sa povzbudzujúco a išli sme ďalej. Boli sme pri nejakej vysokej kancelárskej budove, keď zistila, že sme našli jej hotel.
"Ja som ti to vravel," povedal som a tváril sa hrdinsky.
"Áno, áno, ty hrdina," smiala sa. "Môžem otázku?" opýtala sa, keď sme boli takmer pri hoteli. Prikývol som a čakal, čo povie. "To s tým, že by som mohla bývať s vami, si myslel vážne?"
"Samozrejme. Ja sa len poteším a chalanom tiež nebude vadiť spoločnosť. Hlavne keď je taká pekná ako si ty," žmurkol som na ňu. Preboha Horan, ty čo dávaš? Kam chodíš na takéto komplimenty? No ona sa len začervenala a ticho poďakovala.
"Takže si mám zbaliť veci a odvedieš ma k vám?" opýtala sa stále sa červenajúc. Bola taká zlatá.
"Iste." Vyšli sme na tretie poschodie kde mala izbu. Otvorila dvere, zobrala do ruky kufor a mohli sme ísť.
"Nejako rýchlo nie?" uškrnul som sa.
"A čo čakáš, keď som prišla dnes ráno? Že budem mať oblečenie porozhadzované po celej izbe?"
"Také niečo," priznal som.
"Keby sme sa stretli o pár dní neskôr, tak by to tak zrejme bolo," povedala, "lenže ešte som nestihla urobiť bordel."
"Ach ták. A je tu jedna maličkosť ohľadom toho pobytu vo vile Mrkva," uškrnul som sa nervózne. Ona sa zase začala smiať.
"Vila Mrkva?" smiala sa.
"Louis," zamrmlal som.
"To mi je jasné," smiala sa ďalej, "a aká je tá maličkosť?"
"No vieš," začal som opatrne. "Nemáme tam hosťovskú izbu."
"Ja môžem spať aj v obývačke. Máte obývačku, či nie?"
"Máme, máme. Ale tam ti spať nedovolím. A myslím, že ani chalani. Vždy tam do noci pozerajú telku," uškrnul som sa pri spomienke na tie programy čo tam bežia každý večer.
"Takže sa vrátim na hotel?" opýtala sa.
"Nie, preboha nie!" vyhŕkol som možno až prirýchlo.
"Môžeš spať buď v mojej, Zaynovej alebo Harryho izbe. A ak by si chcela mať vlastnú izbu, nechám ti svoju, ja zvládne obývačku."
"Nie!" vykríkla. "Nebudeš sa kvôli mne trápiť na gauči. To sa radšej vrátim do hotela." Zdesene som na ňu pozrel.
"Nevrátim sa tam, nestresuj," uškrnula sa keď videla, ako blednem.
"Takže čia izba?" opýtal som sa. "Vieš, aby som prípadne mohol zavolať chalanom nech si trocha upracú." Keby má spať v tom brajgli, tak ju asi vážne odvlečiem naspäť na ten hotel.
"Hmm.. Takže.. Harry, Zayn, ty.. Ideme vylučovacou metódou," uvažovala nahlas. "O Harrym som dosť divé veci čítala, takže on asi vypadne. Na druhú stranu, dosť zaujímavé veci som čítala aj o tebe," uškrnula sa a kútikom oka chcela vidieť moju reakciu. No ja som sa tváril neutrálne. Vo vnútri to vo mne síce vrelo ale to nemusí vedieť.
"Ale predsa, Harry je Harry. Takže ďalšie kolo. Ostávaš ty a Zayn. Zayn.. Hm.. Niéé, on nie. Takže si mi ostal ty. Ak ti to teda neprekáža," pozrela na mňa a usmievala sa od ucha k uchu.
"Samozrejme, že nie. Budem len rád. Ozaj, dúfam, že v noci nekopeš," zasmial som sa.
"Neviem o tom," zasmiala sa so mnou.
"To je fajn, pretože nechcem skončiť fialovo-zeleno-modro-žltý zajtra ráno."
"Počkať, počkať, počkať," povedala a ja som sa začal báť čo bude nasledovať. "Budeme spať v jednej posteli?" Jemne som prikývol a nevinne sa usmieval.
"Tak fajn," povedala a dívala sa do zeme. Trapááááás, hovoril som si v duchu.
"Zavolám chalanom, nech dajú vilu do poriadku. Nech si nepomyslíš, že si prišla do chlieviku. Louis by neprežil ak by sa hosťom zdala jeho mrkvičková vila neporiadna," uškrnul som sa a vybral z vrecka mobil.
"Liam? Haló?" hovoril som do telefónu. "Áno, tu je Niall. Počúvaj, stala sa taká vec. Stretol som jedno dievča.... Nie, nie, nie! Nechaj ma dokončiť! Proste, stretol som jedno dievča, ktoré tu prišlo na prázdniny a ponúkol som jej, nech u nás ostane kým je tu... Čo?.. Áno, áno, je fanúšička... Nie, nevrieskala... Jasné, že som jej povedal, že nie sme na Maldivách... Dobre, preboha dobre!! Nekrič na mňa! Len to tam dajte dokopy. Prosím... Hej, v mojej izbe... Choď do riti, ty prasa!.. Hej, ok, dobre, čau," povedal som a zložil. Ten Liam vie byť niekedy tiež nechutný. Za všetko môže Harold! On ho pokazil!
"Takže ako?" opýtala sa potichu Stephanie.
"Všetko v pohode," usmial som sa. Kráčali sme v tichosti asi 20 minút, no nedalo sa povedať, že by to bolo nejaké trápne ticho. Skôr také príjemné, plné porozumenia.
"Ták a sme tu," povedal som a opatrne otvoril bránku do záhrady. Zvonku to všetko vyzeralo maličké, no zdanie klame. Keď sme vošli do záhrady, Steph padla sánka.
"Páči sa?" opýtal som sa a hrýzol si do pery.
"Čo blázniš? Je úžasná!" dostala so seba.
"Som rád, že sa ti páči. Ale teraz už poď dnu, lebo mám pocit, že za chvíľu začne pršať," povedal som a zaviedol ju dovnútra, kde už čakali chalani spolu s El a Dan.
"Čaute!" skríkol som automaticky až Steph vedľa mňa nadskočila.
"Čau bráško," povedal Zayn a lišiacky sa na mňa usmial. Potom zbadal Stephanie a tak nejak jemne mu padla sánka.
"Nepovedal si, že je taká krásna," pošepkal mi do ucha. Ja som sa len usmieval.
"Takže banda, toto je Stephanie. Stephanie, toto je Harry, Zayn, Liam, Danielle, Louis a Eleanor," všetkých som ich predstavil, aj keď mi bolo jasné, že to nebolo treba. Ale slušnosť to tak káže.
"Rada vás všetkých spoznávam," usmiala sa na nich a so všetkými sa vyobjímala...