Konečne takmer na mieste! Je tu tak krásne, a to sme ešte len na predmestí. Milujem anglický vidiek. Keď sme išli cez tie všelijaké dedinky, mohla som si oči vyočiť. A potom to prišlo. Londýn! Jedna nádhera! Zatiaľ som všetko videla len cez sklo autobusu, no aj tak to bolo niečo neskutočné. V zahraničí som bola najďalej v Krakowe ešte na základke. A teraz? Teraz si sedím v autobuse v Londýne, sama v neznámej krajine. Nič lepšie sa mi asi ani nemohlo stať. Nejako nerátam s tým, že stretnem 1D, keďže podľa najnovších informácií čo som čítala, sú niekde na Maldivách či kde v prdeli. Nevadí, aspoňže si užijem Londýn. Zaslúžim si to, nie? uchechtla som sa v duchu pri predstave, čo všetko som cez školský rok povyvádzala. Dobre, tak možno si to nezaslúžim, ale už keď som tu, nebudem sa tým bohvieako zaťažovať.
V hlave som spriadala plány, kedy, kam, ako pôjdem. Dohodla som sa so sebou, že dnes sa ubytujem v hoteli a poobzerám sa len po okolí. Zajtra si prebehnem Big Ben a London Eye. Pozajtra pôjdem na Oxford Street, o deň neskôr na prehliadku Buckinghamského paláca. A potom si budem užívať londýnsky život. Musím si zohnať nejaké lístky na metro, nech si nemusím stále kupovať ďalšie a ďalšie. Na taxík sa mi vyhadzovať nechce, preto to metro. Radšej si kúpim niečo na seba. A v septembri sa budem chváliť, čo všetko mám z Londýna. Uff, už sa neviem dočkať ako prejdem všetky tie známe miesta, všetky obchody. Ktovie aké celebrity tu stretnem. Nemá tu byť Rihanna? To bola Adele tam na chodníku?! Bože, bože, bože, som v Londýne pár minút a už toto. Celá sa klepem. Tento výlet bude ešte zaujímavý, povedala som si v duchu a to som ešte nevedela, akú pravdu som mala.
*O 10 minút neskôr*
Ták a sme doma. Teda v hoteli. Teda v terajšom domove. Je to tu vážne, fakt, naozaj brutálne! Mega mäkučká posteľ, mega telka, mini bar a tá kúpelňa! A ani to nestojí nejak veľa. Okolo 30£ čo vychádza približne na 36€. Môže byť nie? Kufor som zhodila ku posteli, vybrala som si rifle a tričko a hodila to na posteľ. Po dlhej ceste som si išla dať sprchu. Keď som z nej asi po hodine vyliezla, obliekla som si veci pripravené na posteli a vybrala sa do ulíc. Keď sme prichádzali do Londýna, bolo zamračené a vyzeralo, že bude pršať. Teraz sa však rozjasnilo a vykuklo slniečko. Akoby ma tu chcelo privítať. Nuž, nič proti tomu nemám. Zašla som si do neďalekého parku a užívala si slnečné lúče. Prechádzala som sa hodnú chvíľu, keď som sa rozhodla, že pôjdem naspäť do hotela. Lenže. Ja som zabudla ako sa môj hotel volá. Fakt super. A ani neviem kde som. A ako sa mám niekoho opýtať, ako sa tam dostanem, keď neviem kam mám ísť? Tak si aspoň skúsim zavolať taxík, možno mi bude taxikár vedieť poradiť. Vytiahla som mobil z vrecka, no práve vo chvíli, keď som chcela vytočiť číslo, sa mi vypol. Hlúpy operátor! Tak som sa rozhodla, že si nejaký odchytím na ulici. Šmátrala som vo vrecku po peniazoch, no asi po piatich minútach mi doplo, že som peňaženku nechala na izbe, nech mi ju nikto nešlohne. Si fakt vážne úžasná Štefánia, zanadávala som si v duchu. Tuho som rozmýšľala nad názvom hotela, no nie a nie si spomenúť. Pomaly sa mi začínali do očí rinúť slzy a ja som stále blúdila v jednom kolečku. Nikde neboli žiadny ľudia, takže sa pri mne nikto nepristavil, aby sa opýtal čo to preboha vyvádzam. Po chvíli som si úplne bezmocná sadla na obrubník chodníka pred nejakým obchodom, a začala usedavo plakať.
"Ahoj," ozval sa z ničoho nič nado mnou nejaký hlas. "Čo sa stalo, prečo plačeš?" opýtal sa ten hlas starostlivo. Jemne som zodvihla hlavu, aby som sa pozrela na toho blázna, ktorému ma prišlo ľúto. Nič som však nevidela, pretože ten človek bol zababušený od hlavy po päty. Na očiach mal slnečné okuliare, ktoré mu zakrývali takmer celú tvár a na hlave kapucňu. Žeby nejaká celebrita? Pch, už len mne by pomáhali celebrity.
"Ja.. Ja," habkala som. "Dnes som pricestovala, vôbec to tu nepoznám a tak nejak som sa stratila," priznala som a pokrčila plecami.
"Hm, v ktorom hoteli bývaš?" opýtal sa zababušený človek.
"To práve netuším," povedala som a opäť začala vzlykať.
V tom si prisadol ku mne, objal ma okolo ramien a povedal: ...
"Ahoj," ozval sa z ničoho nič nado mnou nejaký hlas. "Čo sa stalo, prečo plačeš?" opýtal sa ten hlas starostlivo. Jemne som zodvihla hlavu, aby som sa pozrela na toho blázna, ktorému ma prišlo ľúto. Nič som však nevidela, pretože ten človek bol zababušený od hlavy po päty. Na očiach mal slnečné okuliare, ktoré mu zakrývali takmer celú tvár a na hlave kapucňu. Žeby nejaká celebrita? Pch, už len mne by pomáhali celebrity.
"Ja.. Ja," habkala som. "Dnes som pricestovala, vôbec to tu nepoznám a tak nejak som sa stratila," priznala som a pokrčila plecami.
"Hm, v ktorom hoteli bývaš?" opýtal sa zababušený človek.
"To práve netuším," povedala som a opäť začala vzlykať.
V tom si prisadol ku mne, objal ma okolo ramien a povedal: ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára