Another world 10

Na začiatok, ďakujem za 9,000 zobrazení! ♥
A druhá vec, nezabúdajte, že Cheyenne nepozná 1D a nevie kto je Zayn. :D to len tak, aby ste sa ďalej nedivili. :D


Cheyenne
"Cheyenne, zlatko, vstávaj," počula som nad sebou mamin hlas.
"Nieee," zamrmlala som a prevliekla si cez hlavu paplón.
"Za hodinu tu je Zayn," povedala a ja som vyskočila. "Vedela som, že to zaberie," povedala si mama popod nos a vyšla z izby.
Za hodinu? Pohode, mám čas, povedala som si a ľahla si naspäť.
"Cheyenne!" skríkol ocko.
"No?"
"Máš ešte 5 minút a vyrážame! Pre mňa za mňa aj bez teba!" Dopekla! Ja som zaspala! Rýchlo, rýchlo, rýchlo! Umyť sa. Namaľovať. Preboha, čo to mám z vlasmi? Nie, nie, nie, takto nemôžem ísť. A čo na seba? Božéé, čo som ja komu urobila?
Rýchlo som si opláchla tvár a v rekordom čase sa namaľovala. Vyhrabala som z krabice akési tielko a rifľové šortky. Rýchlo som to na seba navliekla, vlasy si dala do copu a utekala dole.
Pri dverách už čakali rodičia a ako inak Zayn.
Ospravedlnila som sa, že meškám, objala Zayna a naskladali sme sa do auta.
"Bože," zašomrala som, keď sme už boli na ceste.
"Čo sa stalo?" otočila sa ku mne mamka.
"Ten hlúpy vlas si nechce ľahnúť," zafňukala som. "Zayn, nemáš zrkadlo?" otočila som sa na neho. Prikývol a začal sa hrabať vo vreckách. Nakoniec vytiahol zrkadlo a s úsmevom mi ho podal. Zamrmlala som poďakovanie a snažila sa uhladiť neposlušný vlas. No nešlo to.
"Nemáte nožnice?"
"Bežne nosíme po vreckách, zlatko," zasmial sa ocko a ďalej sa venoval šoférovaniu.
"Mami, zapneš rádio? Je tu ticho ako v hrobe," povedala som, lebo mi to liezlo na nervy. Bolo to také trápne. Otočila gombíkom a z reproduktorov začali hrať Green Day.

21st century breakdown
I once was lost but never was found.
I think I'm losing what's left of my mind
To the 20th century deadline

Začala som si spievať s rádiom, pretože tú pesničku som milovala. Všimla som si však, ako sa na mňa Zayn díva a celý čas sa usmieva, tak som prestala. Nebudem sa pred ním strápňovať.
Keď pesnička skončila, začala hrať nejaká iná, ktorú som v živote nepočula. To si zas začal pospevovať Zayn:

So get out get out get out of my head
And fall into my arms instead
I don't I don't don't know what it is
But I need that one thing
And you've got that one thing

Nechápavo som na neho pozerala a on len pokrčil plecami.
"Čo to je za skupina?" opýtala som sa.
"To sú tí One Direction, čo som ti spomínal," povedal zahanbene.
"Ty poznáš texty chlapčenskej skupiny?" začala som sa smiať.
"Mám tri sestry, na to nezabúdaj," odfrkol no to mi nepomohlo.
"A to im kradneš cédečka, že tie texty tak poznáš?" smiala som sa ďalej.
"Nie," zafrflal a díval sa von okno. Došlo mi, že som asi prestrelila, tak som sa prisunula k nemu a do uška mu zašepkala: "Prepáč, ja som to tak nemyslela."
Nič nehovoril, tak som sa k nemu pritisla ešte bližšie a položila mu ruku na koleno. "Zayn? Nehnevaj sa na mňa," šepkala som ďalej. V tom sa otočil a naše pery boli od seba vzdialené len pár centimetrov.
"Nehnevám sa," usmial sa a ja som sa odsunula naspäť.
"To som rada. Vieš, nemôžeš brať vždy všetko tak vážne," povedala som s úsmevom a brnkla mu po nose. Prekvapene sa na mňa zadíval a začal sa smiať.
"Čo je také vtipné, mládež?" zadíval sa ocko do spätného zrkadla.
"Ale nič," smiala som sa, "len som práve zistila, že mám urážlivého kamaráta."
"Nie som urážlivý!"
"Ale si," zasmiala som sa.
"Dobre, tak možno som. Ale na teba nemám," uškrnul sa.
"Na mňa? Ale veď ja nie som urážlivá."
"Nie, kdeže," teraz sa smial pre zmenu on.

Chvíľu sme sa tam hádali ako malé deti, až nás tatko prerušil, že sme namieste.
"Kde sme?" pýtala som sa nechápavo.
"V Sheffielde," odpovedala mamka.
"A čo tu?"
"V centre s nábytkom robí ockov dobrý známy a povedal, že nám vie zaistiť zľavu." Prikývla som a ďalej to neriešila.
"Tak poďte," povedal ocko a viedol nás do nejakej veľkej budovy. So Zaynom sme sa na seba divne pozreli pohľadmi typu: To čo je akože? no kráčali sme poslušne za nimi.
Pred bránou nás čakal akýsi chlapík.
"Och, ahoj Alain, rád ťa zase vidím," povedal ten chlap a vybral sa smerom k nám.
"Ahoj Richard," pozdravil môj otec.
"Toto je moja žena Anna, dcéra Cheyenne a možno budúci zať Zayn," zasmial sa keď hovoril posledné slová. So Zaynom sme na seba pozreli a vybuchli do smiechu.
"Rád vás spoznávam," zakýval nám Richard a povedal, nech ho nasledujeme.
Doviedol nás do obrovitánskej haly, kde bolo plno všakovakého nábytku.
"My si ideme vybrať spálňu a jedáleň, ty si choď nájsť izbu," porozdával príkazy ocko a už ich nebolo.
"Tak poď, ideme to roztočiť," zasmial sa Zayn, chytil ma za ruku a ťahal smerom, kde si myslel, že bude nábytok do izby.
"Zayn, je to opačným smerom."
"Nie je."
"Ale áno, je," oponovala som mu s úsmevom.
"Vy ženy musíte mať vždy pravdu?" zašomral a otočil sa.
"Už sme raz také," zasmiala som sa a išla za ním...