pondelok 23. apríla 2012

Another world 6

Ešte na začiatok.. Prepáčte mi, ale zajtra časť nebude, lebo idem kultúrne žiť. :D idem do divadla na balet, no takže.. :DD ešte raz prepáčte :)

Ráno som sa zobudila celá dolámaná. Bodaj by nie, veď ten matrac bol hrozný. Nejako som sa z neho strepala dole a dovliekla sa do kuchyne. Za stolom už sedela mama a čítala si nejaký časopis.
"Bré ráno," pozdravila som a dala jej pusu na líce.
"Aj tebe. Dáš si niečo na raňajky?"
"Nie, ešte nie som hladná. Ale kakauko by som si dala," zasmiala som sa, keď som si všimla hrnček v jej ruke.
"Povedala by som ti, aby si si ho urobila, ale keďže som  s tým mala problém aj ja, tak ti ho urobím," uškrnula sa a ja som si sadla na voľnú stoličku. S úsmevom na perách som ju pozorovala, keď sa do kuchyne dovalil ocko.
"Dobré ráno, dámy," pozdravil a pobozkal mamu. Pri pohľade na nich som si vždy želala, aby som aj ja mala také spokojné a šťastné manželstvo, ako moji rodičia.
"Zajtra ideme nakupovať?" opýtala som sa hneď. Obaja sa zasmiali a ocko mi s úsmevom odpovedal.
"Áno, najprv nakúpime farby, potom nejaký nábytok. Najprv tebe do izby a nám do spálne. Tu máš vzorkovník," povedal a podal mi akúsi tabuľku, "vyber si farbu steny."
"A môžem mať viac farieb?"
"Iste."
"A jednu stenu si popísať citátmi?"
"Ak sa ti to bude páčiť, nebudeme namietať." Milujem svojich rodičov! Presne vedia, čo ma poteší.
"A ozaj, ešte budeme postupne prerábať aj kúpelne, takže ti neostane len ten ošarpaný sprchový kút." Wohoo!
"Vy ste perfektný!" skríkla som a oboch ich vyobjímala.
"Pozor na kakao!" skríkla mama, keď som sa na ňu vrhla, no neskoro. Moje kakauko skončilo na zemi.
"Poutieram to," povedala som a hrabala sa po nejakú handru. Nakoniec som čosi našla a pustila sa do utierania.
"Idem sa prejsť po okolí," oznámila som, keď som nájdenú handru vypláchla a položila na okno, aby preschla.
"Dobre, ale najneskôr za tri hodiny nech si doma," povedal ocko a ja som vybehla do izby.
Dala som sa dokopy, vyhrabala akúsi kabelku a hodila do nej peňaženku. Čo som si však neuvedomila bolo, že som tam mala samé japonské mince.
"Mami? Máš nejaké peniaze? Lebo ja mám samé yeny." Nič nepovedala, len mi do ruky vložila 10 librovú bankovku. Poďakovala som a vybehla von.
Poobzerala som sa okolo seba a vybrala sa doprava. Kto vie, kam dôjdem.
Môj orientačný zmysel nesklamal a doviedol ma do akéhosi parku. Bolo tam krásne. Pretekal tadiaľ malinký potôčik a okolo neho boli lavičky. Taktiež tam boli záhony plné tulipánov. Jedna nádhera.
Prešla som krížom cez park a ocitla sa na akejsi ulici. Zbadala som tam kaviareň, tak som vošla dovnútra a objednala si horúcu čokoládu. Napriek tomu, že bolo dosť teplo, čokoláda ma osviežila.
Zaplatila som a vybrala sa ďalej skúmať mestečko. Kráčala som tam, kam ma viedli nohy. Na každom kroku som si však urobila pár fotiek, aby som sa vedela vrátiť. Svojmu orientačnému zmyslu som nedôverovala natoľko, aby som mu nepomohla.
Po asi dvadsiatich minútach chôdze som narazila na rozkošnú cukráreň. Kúpila som si tri kopčeky zmrzliny a kráčala naspäť do toho úžasného parku. Pomaly sa to začínalo hemžiť ľuďmi, tak som si rýchlo obsadila lavičku a rozjímala sa nad tou krásou. Už som dojedala zmrzlinu, keď si ku mne zrazu ktosi prisadol.
"Ahoj," povedal záhadný človek.
"Ahoj," odpovedala som milo a zvedavo a neho hľadela.
"Chodíš sem často?" Ach, typická baliaca fráza.
"Možno," uškrnula som sa. No na ty frajer, ako zareaguješ?
"Škoda. Inak si tu nová?" pýtal sa ďalej.
"Prečo myslíš?" odpovedala som protiotázkou.
"Lebo som ťa tu ešte nevidel. A ver mi, za tých 17 rokov čo tu bývam, by som si takéto pekné dievča určite všimol." Takže komplimenty, hej? Hm, nejde ti to zlatíčko, uchechtla som sa v duchu.
"Inak ja som Zayn," usmial sa a podal mi ruku. Zayn? Divné meno.
"Cheyenne," usmiala som sa a opätovala mu stisk.
"Rád ťa spoznávam. Už mi odpovieš, či si nová?"
"Fajn, obmäkčil si ma," zasmiala som sa. "Prisťahovala som sa len včera."
"Páni. A odkiaľ si?" To je nejaký výsluch?!
"Tak trochu odvšadiaľ," zasmiala som sa.
"Odkiaľ si sa prisťahovala?"
"Z Tokia."
"Wow. To je.."
"Dosť ďaleko?" zasmiala som sa a on prikývol.
"Ešte ma prekvapuje, že vieš tak dobre anglicky."
"Bodaj by nie, keď som bývala v Londýne."
"Ale veď si povedala, že-"
"Že som prišla z Tokia. Veď som aj prišla. Teraz. Ale predtým som bývala v Londýne."
"Ach takže toto si myslela tým, že si odvšadiaľ?"
"Ani zďaleka," zasmiala som  sa. Ten bude čumieť keď mu porozprávam všetko.
"Tak na čo ešte čakáš? Hovor," zasmial sa. Na počudovanie bol celkom milý.
"A čo by si chcel vedieť?"
"Odkiaľ presne si?"
"Kde som bývala?" Prikývol, tak som začala menovať: "Vo Francúzsku, v Japonsku, v Londýne, na Slovenku a ešte teraz tu."
"To si na tom dobre," zasmial sa zarazene, "a to vieš rozprávať všetkými tými jazykmi?"
"A trochu taliansky a španielsky," prikývla som.
"Tak to máš môj obdiv," usmial sa a rukou naznačil pohyb snímania klobúka.
"Ďakujem," zasmiala som sa.
"A kde bývaš?" opýtal sa po chvíli ticha.
"Neviem," odpovedala som úprimne.
"A ako sa dostaneš domov?"
"Viem, kadiaľ som prišla."
"Ach tak. Mohol by som ťa odprevadiť? Lebo je mi s tebou veľmi dobre a ešte by som ťa niekedy chcel vidieť," povedal a usmieval sa od ucha k uchu.
"Dobre. A už teraz?"
"Keď nemusíme, tak nie," zasmial sa a ja som sa pridala. Bol to fajn pocit vedieť, že už tu niekoho ako tak poznám.
"Dobre, ale za hodinu musím byť doma," povedala som.
"Nevadí. Nepôjdeme niekam večer?" Rande? Nejak skoro, nie?
"A kam napríklad?"
"Niekam sa najesť. Poznám výbornú taliansku reštauráciu," uškrnul sa.
"Dobre, prídeš po mňa?" usmiala som sa.
"Samozrejme. O siedmej pred tvojim domom."
"Tak platí. Inak, môžme ísť? Lebo teraz bude cesta trvať trochu dlhšie."
"Samozrejme," usmial sa a pomohol mi vstať z lavičky.
"Aký gentleman," zasmiala som sa.
"To vieš, pri troch sestrách sa inak nedá," zasmial sa so mnou.
"Tak to všetko vysvetľuje."
"A ty máš nejakých súrodencov?" Len som pokrútila hlavou a nechcela o tom rozprávať. Ešte stále som sa nepreniesla cez to, ako mama pred pár rokmi potratila. Bolo to veľmi ťažké obdobie pre všetkých troch. Ale ako tak sme sa z toho vystrábili a žijeme ďalej. Zayn to našťastie ďalej nerozvíjal a ticho sme kráčali k domu. Každú chvíľu som zastavovala, aby som skontrolovala, či ideme správne a on sa zo mňa smial.
"Nesmej sa!" vybuchla som asi pri desiatej kontrole.
"Ale keď to sa nedá," smial sa ďalej.
"No ha ha," povedala som urazene a kráčala ďalej bez neho.
"Ale no ták, snáď sa neurazíš," povedal a rýchlo ma dobehol.
"Nie, nie som urážlivá," odvrkla som.
"Kdežééé," povedal ironicky a snažil sa nahodiť vážnu tvár. No nedarilo sa mu to.
"Sme tu," zahlásila som pred našim domom.
"Kde je tvoja izba?"
"Na druhej strane."
"Ach tak. Takže nezabudni, o siedmej ťa čakám presne tu," povedal.
"Neboj nezabudnem," zasmiala som sa a otočila sa na odchod.
"Ehm, nezabudla si na niečo?" zakašľal. Prekvapene som sa otočila: "A na čo ako?" Roztvoril náruč. "Bez objatia neodídem." Zasmiala som sa a priateľsky ho objala.
"Maj sa," povedala som a vošla do záhrady.
"Ahoj. Bolo mi potešením spoznať ťa," zakričal ešte a pobral sa ďalej svojou cestou...

6 komentárov:

  1. WOW začína sa to dosť zauujímavo :D už sa neviem dočkať na ďalšiu :D *Ajká*

    OdpovedaťOdstrániť
  2. úh!:D supekry jé !:D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Čo som hovorila! :D
    Je tam Zayn :D
    Muhahahá :DDD
    Úžasná časť :)
    No ako vždy ... :D čiže klasika :)
    Proste krása :) :-*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. áno, si perfektná jasnovidka. :DD
      ďakujem krásne :-* :)

      Odstrániť