Another world 9

Wáááá. Dnes je presne mesiac, čo tu pre vás trapkujem. :D ale nie no. :D
hlavne som chcela poďakovať, že už celý mesiac stojíte pri mne a dvíhate mi náladu svojimi komentármi a všetkým okolo toho. :) Ďakujem! ♥
Btw, pamätáte sa, ako som vám na konci prázdnin hovorila, že sa mi moje básnické črevo pomstí? :D tak, je to tu. :D túto časť som začala písať včera ráno a skončila som až teraz.. :D preto to vyzerá tak ako to vyzerá. :D

Kráčal som pomalým krokom a rozmýšľal, ako ju privítať. Potom ešte nejaký kompliment. Snáď to pôjde. Celú cestu som zamyslene kopal do kamienkov, ktoré mi prišli do rany a obtrhával okolité stromčeky.
Skôr ako som zabočil k jej domu, utrel som si predok tenisiek a skontroloval sa v zrkadle.
"Dobre, Zayn, ty to zvládneš," povedal som odrazu v zrkadle a odložil ho do vrecka.
Mal som ešte tri minúty, tak som sa postavil ku bránke a ako kôpka nervov čakal na Cheyenne.
Po chvíli sa objavila vo dverách a mne sa zastavil dych. Bola nádherná! Stál som viac menej chrbtom, a tak som sa radšej tváril, že som si ju nevšimol. Podišla ku mne, pozdravila a priateľsky ma objala. V tom momente všetka moje nervozita opadla.
"Vyzeráš nádherne," povedal som, keď ma pustila.
"Ďakujem," začervenala sa, "ty tiež nevyzeráš zle." Zahrialo ma pri srdci.
"To ma teší. Tak pôjdeme?" opýtal som sa bez zbytočného chodenia okolo horúcej kaše a nastavil jej rameno. Prijala ho a vyrazili sme.

Kráčali sme asi pätnásť minút a tá cesta bola dosť divná. Aspoň podľa mňa. Ani jeden z nás nevedel čo povedať, tak sme obaja mlčali. A bolo to presne to trápne ticho. Nevadí, stalo sa.
Čašník nás uviedol k nášmu stolu, ktorý som samozrejme predom rezervoval.
Cheyenne som gentlemansky odsunul stoličku a sadol si oproti nej.
"Môže byť?" opýtal som sa nervózne.
"Je to tu nádherné," usmiala sa na mňa a mne spadol kameň zo srdca.
"Som rád, že som sa trafil do tvojho vkusu."
"To aj ja," zasmiala sa.
   "Tak, čo si dáš?" opýtal som sa, keď k nám prišiel čašník.
"Zapekané cestoviny s tuniakom," usmiala sa na čašníka. Začal som žiarliť ako blázon. Ani neviem prečo. Možno za ten úsmev.
"Ja si dám to isté." Čašník prikývol a odišiel.
"Takže. Povedz mi niečo o sebe," požiadal som ju a skúmavo na ňu hľadel.
"A čo by si chcel vedieť?"
"Obľúbený interpret?" Skúsiť som to musel.
"Hm.. Asi Green Day. A čo ty?"
"Dobrá otázka. Ale asi 'N SYNC."
"Čo blázniš? Milujem ich!" vyhŕkla.
"Fakt?" potešil som sa. Prikývla.
Takto sme sa bavili celý čas pokým sme jedli a zistili sme, že máme veľmi veľa spoločného.
"Poznáš One Direction?" opýtal som sa.
"Nie. Ale niekde som to počula, prečo sa pýtaš?"
"Len tak mi to napadlo. Vieš, veľa dievčat v Anglicku ich zbožňuje," pokrútil som nechápavo hlavou. Takže nás nepozná. Mám jej povedať, že som jeden z nich? Asi nie, nechám si to na neskôr.
"A nespomínaš si, kde si o nich počula?" pýtal som sa ďalej.
"Ocko je fotograf, budúci týždeň ich ide fotiť, či čo. Volal ma, aby som išla s ním. Ale nemala som záujem." Vďaka bohu.
"Fotograf? To by som ho rád spoznal."
"Mala som ťa dnes doviesť, no buď rád, že som to nechala tak," zasmiala sa.
"Prečo?"
"Je horší ako FBI." Určite nie je horší ako paparazzi, pomyslel som si, no v skutočnosti som len prikývol akože chápem.
Keď sme dojedli, zaplatil som to a vybrali sme sa smerom k nej.
"Ďakujem za krásny večer," povedala, keď sme stáli pred jej domom.
"Ja ďakujem, že si prijala moje pozvanie," usmial som sa.
"Rado sa stalo," opätovala mi úsmev. Ticho som sa na ňu díval a po chvíli sa ozval: "Kedy ťa zase uvidím?"
"Neviem."
"Zajtra?"
"Ideme s rodičmi nakupovať nábytok," odpovedala a nálada mi klesla na bod mrazu. Zadíval som sa jej do očí a v tom mi niečo napadlo.
"Nechcem pôsobiť vtieravo, ale nemohol by som ísť s vami?"
"Mne by to nevadilo, len neviem, čo na to ocko."
"Tak sa bež opýtať. Teda keď chceš," dodal som rýchlo.
"Počkáš tu?" Prikývol som a posunul ju k domu. "Nie že niekam odídeš!" skríkla ešte a už jej nebolo.

"Tak?" opýtal som sa, keď sa vrátila.
"Ocko ťa chce spoznať. Potom sa vraj rozhodne," zašomrala nespokojne. V duchu som sa zasmial.
"Žiadny problém, je doma?" Prikývla a viedla ma dnu. Potešil som sa, že to išlo celkom ľahko, no zároveň som znervóznel. Veď preboha, ide ma zoznámiť s rodičmi. Nádych, výdych.
"Mami, oci, toto je Zayn. Zayn, toto sú moji rodičia," predstavila nás. Jej otcovi som podal ruku a mame ju pobozkal tak, ako sa patrí. Ešte som samozrejme dodal, že ich rád spoznávam. Nech vedia, že som slušne vychovaný.
Jej ocko ma pozval ďalej, tak som si sadol na gauč a Cheyenne si sadla vedľa mňa, čomu som sa veľmi potešil. Jej otec sa posadil oproti nám a skúmavo na mňa hľadel. O-ou, nevyzerá to dobre.

"Takže. Zayn. Bývaš tu niekde?"
"Áno, pane," odpovedal som.
"A koľko máš rokov?"
"18."
"Súrodenci?"
"Tri sestry."
"Si odtiaľ?"
"Ako sa to vezme."
"Vysvetli."
"Narodil som sa tu, no pôvodom som z Pakistanu." Pfu. Cítil som sa ako vo vyšetrovacej väzbe. Cheyenne neklamala, keď vravela, že jej ocko je ako FBI.
Ešte chvíľu sme sa rozprávali a jej ocko sa so mnou rozlúčil so slovami, že mám byť zajtra ráno pred ich domom. Jo! Dal som to!
Slušne som sa rozlúčil a chcel odísť, keď Cheyenne povedala, že ide so mnou von. Zarazilo ma to, no potešil som sa. Čakal som, čo chce urobiť.

"Ďakujem za záchranu. Zajtra by som umrela od nudy," uškrnula sa na mňa, keď sme stáli vonku pred dverami.
"Bolo mi potešením. Môžeš ma volať Superman," zasmial som sa.
"Dobre, ty Superman, už by si mal ísť domov, lebo ráno sem nedôjdeš," smiala sa svojim zvonivým smiechom.
"Ale dôjdem, neboj sa. Ale máš pravdu, mal by som ísť. Tak ahoj zajtra," usmial som sa, dal jej bozk na líce a odišiel som.
Wááááááá!! Ja som mal jej pery na jej líci! vrieskal som v duchu.
Utekal som domov, kde som okamžite zapínal laptop a podrobne vyrozprával skypujúcim chalanom ako prebiehal dnešný večer. Mal som pocit, že miestami sa z toho tešili viac ako ja. Ale čo trepem, v tej chvíli som bol jeden z najšťastnejších ľudí na svete. A mal som byť prečo. Alebo nie?