A reason for a life 12

Na začiatok. :D prepáčte, že sa ozývam po takej dlhočiznej dobe, no akosi to nejako nešlo.. :D veď to poznáte.. :D škola, iCarly, One Direction, spánok, jedlo, One Direction, škola, One Direction, iCarly, One Direction, jedlo, One Direction, iCarly, krúžky, One Direction, spánok, One Direction... :D 
no k veci. 20. alebo 21. 12. budem s veľkou pravdepodobnosťou robiť vianočný twitcam, takže vás tam očakávam! :D čas aj presný dátum ešte dám vedieť :) no musíte mi povedať, či sa v piatok (21.12.) učíte. :D lebo keď áno, tak predsa nebudem vo štvrtok robiť tc, nie? :D
btw, časť venovaná Annie, ktorá nedokáže pochopiť, že nie som až taká úžasná ako si myslí a ktorá mi nechce veriť, že je lepšia ako ja. 



"S istotou môžem tvrdiť, že nikdy v živote som sa nebála viac ako v tej chvíli. Na jednej strane som skončila celkom dobre... No na druhej ani nie... Po tom zážitku mi ostala jazva na celý život... Ak sa pýtate, tak áno. Ten večer som bola znásilnená." V momente, ako to Eleanor dopovedala, jej z očí vytryskli slzy a tvár si schovala do dlaní, zatiaľ čo ju Louis tíšivo hladil po chrbte.

***
 
"El, zlatíčko," šepkal a pevne ju objímal Louis. "To bude dobré," pošepol jej.
"Keď ono to tak bolí," vyhŕkla Eleanor pomedzi vzlyky.
"Miláčik," šepol znova, nežne jej palcom zotrel slzy z líc a opatrne ju pobozkal na od plaču červené pery. "Ty to zvládneš. Si ten najsilnejší, najnádhernejší, najdokonalejší a najlepší človek, akého som kedy stretol. A nevravím to len tak. Je to jednoducho pravda," pousmial sa ticho a stále ju držal v náručí.
"Ne-neviem č-čo by som b-bez teba ro-ro-robila," vzlykala Eleanor a v dlaniach pevne žmolila Louiho pásikavé tričko, až jej beleli hánky.
"Nemysli na to," poradil jej a jemne jej rukou prešiel po vlasoch. "Bude to v poriadku, miláčik. Si tu so mnou, nikto ti neublíži."
"Ja v-viem," zavzlykala a z očí jej ušli ďalšie slzy. To, ako tam stáli v spoločnom objatí, ako ju Louis utešoval... Sálala z nich číra láska, o ktorej nikto nikdy nepochyboval...
"Zvládneš to," usmial sa Louis, vzal Eleanorinu tvár do dlaní a palcom jej jemne prešiel po perách, ktoré v nasledujúcom okamihu pobozkal. "Milujem ťa," šepol Louis a Eleanor to s pokriveným úsmevom zopakovala, dívajúc sa do jeho krištáľovo modrých očí.

***

"Chcem len povedať, že som o ničom z toho nemal ani páru. Bolo to ťažké obdobie, pre oboch," povedal Louis ticho a pevne stisol Eleanorinu ruku.
"Bolo to absolútne strašné. Keď sa ten chlapík odbavil, nechal ma tam ležať.. V zime, nahú, pošpinenú, zneuctenú, poníženú a znechutenú. Bála som sa tak ako nikdy. Rýchlo som na seba navliekla nohavice, ktoré mi v tom chvate roztrhol a utekala domov najrýchlejšie, ako som mohla. Kým som sa však dostala k bytu, párkrát som zakopla a tak som domov došla úplne premrznutá s obitými kolenami. Okamžite som utekala do sprchy, kde som sa snažila zo seba všetko zmyť, no nepomáhalo to.. Stála som tam asi dve hodiny, bolo mi jedno, že voda už dávno nie je taká teplá ako na začiatku, bolo mi jedno, že som nestihla to, kvôli čomu som sa tak veľmi ponáhľala. V tej chvíli mi bolo jedno čo so mnou bude. V tej chvíli som chcela len jednu vec. Zomrieť." Posledné slová šepkala a v tichosti si z tváre opäť zotrela slzy. "Neskôr, keď mi došlo, že sprchou nič nevyriešim, som odtiaľ vyliezla, obliekla si Louiho tričko a zahrabala sa do postele. Vedela som totiž, že by som rozhovor s Louim nezvládla. Ten deň, ten večer určite nie... Potom prišlo ráno a ja som bola sama sebou znechutená viac ako kedykoľvek predtým. Kto to nezažil, kto si neprešiel príbehom aspoň z časti podobným tomu môjmu, nikdy nepochopí, ako som sa cítila.

Znova som upadla do hlbokých depresií, začala vracať, ubližovať si. Opäť som sa nenávidela. Nedokázala som sa na seba pozrieť do zrkadla, nenávidela som tú osobu, ktorá sa na mňa dívala. Nechápala som, čo je na mne také zlé, čo som urobila, že takto trpím.. Nedokázala som pochopiť, prečo mi tento svet tak ubližuje. No taktiež som si nechcela pripustiť, že jediný, kto mi ubližuje, som ja sama. Ja sama som sa ničila... Či už psychicky alebo fyzicky. Nemala som pri sebe ani Louiho, ktorý by ma z tejto šlamastiky vytiahol. Jasné, skajpovali sme každý večer, no nedokázala som mu povedať, vysvetliť, čo sa so mnou deje. Prečo sa správam tak, ako sa správam. Dnes už viem, že som mu tým veľmi ubližovala, no vtedy to môj mozog nedokázal prijať... Bola som taká zaneprázdnená myšlienkou na to, aká som pošpinená a zneuctená, že som si ani neuvedomila ako rýchlo sa blíži dátum Louiho návratu domov. Dátum, keď Louis zistí, čo sa zo mňa opäť stalo. Že som po takmer vyhranom boji opäť spadla do toho krutého kolotoča. Že som bola zneužitá a odhodená ako taká handra. Že je zo mňa opäť troska... No on sa nevzdal. Ani počas všetkých tých hovorov, keď som sa snažila tváriť, že som v pohode. On celý čas vedel, že nie som... Presne si pamätám ten jeden, keď som mu takmer povedala, čo sa mi stalo... Práve boli v Seattli, kde bolo takmer 11 hodín večer, keď sme skajpovali, vlastne ako každý večer, a poza Louiho prebehol Harry iba v obtiahnutých boxerkách. V okamihu sa mi vybavila tá osudná noc, tie napnuté boxerky toho nechutného chlapa, ktorý ma tak ponížil. V krku sa mi vytvoril akýsi uzlík a cítila som, že ani oči nie sú ďaleko od kolapsu a čochvíľa prepuknú do sĺz. Rýchlo som potiahla nosom a pošúchala si oči, aby som predišla plaču, no Louis to aj tak zaregistroval.

'El, deje sa niečo?' opýtal sa ticho a jeho modré oči pozorne sledovali každý môj pohyb.
'Nie, len... Len som trochu unavená,' odvetila som a krivo sa usmiala.
'Ou, prepáč. Tak si choď ľahnúť, princezná,' usmial sa nežne. 'O týždeň som pri tebe. Milujem ťa,' zašepkal, poslal mi vzdušnú pusu a skôr, ako som stihla čokoľvek odvetiť, zložil.
'Aj ja ťa milujem,' zašepkala som do prázdna veľkého bytu, ktorý ma každým dňom strašil viac a viac."